Veterány z Ameriky

Veterány z Ameriky
V Moravanoch nad Váhom parkuje auto, v akom sa vozil americký prezident aj Stalin Jana Čavojská

Devätnásť rokov jazdil motokáry, päť rokov reprezentoval socialistické Československo v zahraničí. Od motorov sa nepohol ani potom. Učarovali mu americké veterány. Nezatvára ich nikam do garáže. V Moravanoch nad Váhom postavil múzeum s presklenými stenami, aby si krásne historické autá mohol ktokoľvek pozrieť, aj keď príde mimo otváracích hodín. Trojnásobný majster Slovenska Ján Horňák.

Vypočítal si, že jeho milovaný šport ho stál ročne 170 000 korún. V čase, keď človek za 120 000 postavil dom. Robil v Tesle Piešťany a každú voľnú chvíľu sa vŕtal v autách. Vyrábal motokáry, súčiastky do motorov, opravoval autá.“Najlepší biznis bola výmena spojok,“ hovorí. „Tak som si vedel zarobiť pekné peniaze, a všetky som ich vrážal do motokár. Inak by som sa nikdy nedostal k peniazom a nič by som nebol dosiahol.“

Viac ako dom

Ak chcel pretekať, potreboval špičkové vozidlo. Preto si toho čo najviac robil sám. Radšej ako sa spoliehať na niekoho, komu na veci až tak nezáleží. „Mal som skvelé motory, kupoval som ich priamo z továrne a sám som si ich ladil. Teraz sa už u nás nič také nerobí, je to príliš zložité a venujú sa tomu iba špecializované firmy. Ja som nikdy nepatril k najtalentovanejším jazdcom, ale tomu, čo som neutočil rukami, som pomohol svojimi technickými zručnosťami.“

Naučil sa, že keď niečo človek robí na sto percent a s plným nasadením, v živote sa mu to vráti. Stále bol strčený v garáži, ale malo to význam. Dostal sa do československej reprezentácie a mohol cestovať na preteky do zahraničia. Ústredný výbor síce poskytol peniaze na financovanie pretekov, ale po návrate do vlasti ich museli vrátiť.

Jana Čavojská

Vybavenie? Jazdci zo západu mali minimálne dve káry a štyri – päť motorov. Pneumatiky menili po každej rozjazde. Československí reprezentanti mali jedno vozidlo, maximálne dva motory a všetko odjazdili na tých istých gumách. A odmena za víťazstvo? Maximálne podanie ruky na ústrednom výbore KSČ. „Aktívny šport sú vyhodené peniaze do vzduchu, jediné, čo z toho človek má, je dobrý pocit,“ konštatuje Ján Horňák.

Posledné štyri

Možno preto si po revolúcii založil strojársku firmu. Keď sa po pár rokoch rozbehla a on mal znovu čas na motory, zohnal si prvého veterána, Felíciu z roku 1960. „Narobil som sa na nej ako kôň, kým som ju zreštauroval. Pri nej som zistil, že na malom aute je rovnako veľa roboty ako na veľkom. Už som nechcel autá, ktorých boli vyrobené milióny, ale také, ktoré majú aj historickú hodnotu.“ Napríklad ford z limitovanej série 158 kusov, vyrobený v súkromnej karosárni v Nemecku. Dnes z nich existujú iba štyri: jedno v Moskve, druhé v Prahe, tretie možno niekde v Amerike, a štvrté v Moravanoch nad Váhom.

Postupne pribúdali ďalšie veterány. Pre niektorých nadšencov je pri reštaurovaní starých automobilov dôležité zachovať za každú cenu pôvodné diely, Ján Horňák zas chce, aby všetko vyzeralo perfektne. Znehodnotené diely karosérie či súčiastky vyrába nanovo. Sú to tisíce hodín roboty, aj teraz ho v garáži čaká kabriolet Packard a odhaduje ho na jeden a pol roka práce. V dielni trávi pán Horňák takmer všetok voľný čas. Na počudovanie turistov, ktorí sú prekvapení, že majiteľ firmy a múzea nesedí navoňaný v modernej kancelárii, ale ich víta zababraný od motorového oleja.

Jana Čavojská

Niektoré staré autá sú pohodlnejšie ako tie moderné. Američania ich už pred desaťročiami robili nadčasovo, rozmermi aj kvalitou, a nikdy nešetrili ani na spotrebe. Raz do roka cestuje Ján Horňák do Ameriky. Koná sa tam burza veteránov. Na jednom mieste predajcovia zhromaždia pätnásťtisíc automobilov. Vyberie si každý. Najvzácnejšie sú, samozrejme, autá v originálnom stave, a tie, ktoré vyrobili v málopočetných sériách.

V múzeum pána Horňáka stojí aj krémovobiely ligotavý Mercury z roku 1978. Úplne nové auto. Má najazdených iba 522 míľ. Na burze sa ocitol po zrušení jedného amerického múzea. Dodnes v ňom funguje aj staré kazetové rádio na veľké kazety. Štyri malo auto v skrinke.

Keď v decembri 2006 Ján Horňák múzeum otváral, zhodou okolností mal do Piešťan naplánovanú cestu americký veľvyslanec. Oslovili ho, či by sa udalosti nezúčastnil a neprestrihol pásku na vstupných dverách. Keď sa dozvedel, aké autá pán Horňák bude vystavovať, účasť okamžite prisľúbil.

Jana Čavojská

Vo veľkom štýle

Ján Horňák má troch Packardov, luxusné americké autá, ktoré tam používali členovia vlády a dokonca aj prezident. A mafiáni. A mal ho aj Stalin. Najprv si ho chcel dať ukradnúť. Keď sa to nepodarilo, tak mu ho nakoniec kúpili. Stál 5800 dolárov. Pre porovnanie, najlacnejšie auto na trhu, Ford T, stál v roku 1935 126 dolárov.

V múzeu parkuje aj závodná Škoda 130 RS zo 70. rokov. Vnútro má úplne vypitvané, zostalo iba sedadlo vodiča hasiaci prístroj. Všetky veterány, ktoré tu pán Horňáček má, sú hádam dokonalejšie ako keď kedysi jazdili po cestách. Nemajú jedinú škvrnku, jedinú chybičku. A navyše, sú pojazdné. „Naše stretnutia nie sú žiadna snobárina, ako si ľudia asi myslia,“ tvrdí Ján Horňák.

Hoci – on sa ich zúčastňuje naozaj vo veľkom štýle. Napríklad na oslavy vylodenia Spojencov v Normandii si svoj automobil dal doviezť kamiónom a on letel lietadlom. Ale týždňové rely o dĺžke 1800 kilometrov zo Slovinska do Banskej Štiavnice jeho veterán hravo zvládol. A preteká aj zimnú rely. „To je naozaj o život. Na tieto autá zimné pneumatiky nezoženiete. A pri mínus štrnástich stupňoch už motory dokonale nefungujú,“ vysvetľuje Ján Horňák. On sám organizuje v Piešťanoch veteranistické preteky, Piešťanské zlaté stuhy. Na Kúpeľnom ostrove, pred krásnymi hotelmi, majú pôvabnú atmosféru. Prvýkrát sa táto akcia v Piešťanoch konala ešte v roku 1932.

Veľa veteranistov sa o svojich miláčikov bojí. Skrývajú ich a chránia. Ján Horňák taký nie je. „Nemám nepriateľov, každému sa vždy snažím pomôcť, neverím, že by mi niekto chcel zle,“ dúfa. Iná vec je však nevychovanosť ľudí. „Na jedných pretekoch sa do môjho odparkovaného auta vtrepala nejaká pani. Prišiel som a hovorím: Pani, aké máte krásne auto! Ale to nie je moje, povedala. A ja: Viem, že nie je vaše, ale nechápem, že ste nabrali taký kus drzosti, že ste si doňho sadli bez opýtania!“

Jana Čavojská

Má ešte nejaké vysnívané auto? Nedajú sa zbierať donekonečna, hovorí. Múzeum je už takmer plné, na každom veteránovi je aj rok roboty, no a umyť ho zaberie pol dňa. Ale keby sa našla nejaká formula z 30. rokov minulého storočia, neváhal by.

20. februára 2013

Najčítanejšie za 24 hod