Takmer zabudnutý Xinaliq v Azerbajdžane

Takmer zabudnutý Xinaliq v Azerbajdžane
Daniela Belicová

„Život je ťažký, ale Kaukaz a Alah sú stále s nami,“ hovorí Anvar a pozerá až za obzor. Spolu žmúrime do zapadajúceho slnka. Pochopiť význam slova Xinaliq sa vraj dá len niekoľko stoviek metrov nad dedinou ukrytou medzi kaukazskými vrchmi Azerbajdžanu.

Cesta vedie popri ovocných sadoch. Nasledujú nekonečne zelené pastviny so súmerne usporiadanými stohmi, malé osady s čarovnými menami, riekou a vetrom vymodelovaný kaňon, dohneda sfarbené skaly. Auto sa šplhá serpentínami ako farebný chrobák. Míňame dedinku Ček, počúvam príbeh o vzniku jeho názvu podľa najvýznamnejšieho „návštevníka“ Jacka (Čeka) Londona, sledujem prudko sa zvažujúce kopce porastené domami a veľkými šopami, lúky posiate fialovými kvetmi. Vo vzduchu cítiť materinu dúšku a kobylince.

Kaukazský ostrov

Takmer zabudnutý Xinaliq v Azerbajdžane
Daniela Belicová

Xinaliq príchod turistu nijako nezaujal, len zopár detí zamávalo na pozdrav. Prívlastok ostrova medzi pohoriami si miesto vyslúžilo oprávnene. Okolo mňa sa rozprestierali tušené hory zakryté strašidelnými mliečnymi oblakmi. S pozdravom „salaam“ ma privítal Anvar. Nasledovalo pozvanie na čaj a možnosť nahliadnuť do vnútra starého kamenného domu. Anvarova ruština je aj vďaka dlhoročnému pobytu v Dagestane vynikajúca. Brat mu zomrel pred pár rokmi, nemal sa kto starať o majetok, preto sa vrátil. Počet obyvateľov (približne 2 500) výrazne nestúpa, ani neklesá. Rovnováhu udržuje nepísané pravidlo – najmladší syn zostáva doma starať sa o hospodárstvo, ostatní odchádzajú do sveta. Väčšina z nich skončí pracovať a žiť v susednom Rusku. Do dediny sa vráti len nepatrný zlomok, napríklad ako Anvar. Poznámku o žene a deťoch v Rusku prechádzam mlčaním. „V Azerbajdžane je normálne mať dve ženy, jednu doma, azerskú, a druhú ruskú, tam,“ povie a vrásky okolo očí sa pod tlakom úsmevu spoja. Nesnažím sa oponovať, tradícia medzinárodného mnohoženstva sa v krajine všeobecne toleruje.

Pýtam sa na Xinaliq. História dediny známej aj pod názvami ako Khinaluq, Xinalugh či Xynalygh siaha niekoľko tisícok rokov do minulosti. Vzdialenosť 65 km od administratívneho centra regiónu a poloha v nadmorskej výške 2300 metrov z nej robia najvyššie položenú, najodľahlejšiu a najizolovanejšiu dedinu krajiny. Anvar pozerá von miniatúrnym oknom a čosi mrmle v nezrozumiteľnom jazyku. Už antický filozof Strabón písal o 26 kmeňoch žijúcich na území Kaukazskej Albánie (nemá nič spoločné s európskym Albánskom) a každý z kmeňov rozprával svojou vlastnou rečou. Jedným z nich bol aj kmeň dnešných obyvateľov Xinaliqu. Tí si po celé tisícročia zachovali rovnaký jazyk, veľmi vzdialený od ostatných kaukazských jazykov i ruštiny. Jedinečnosť svojej reči si obyvatelia uvedomujú, no dnes ním hovorí len 30% detí. V škole sa učia po azerbajdžansky, málo z nich hovorí po rusky a len zopár získa v neskoršom veku základy angličtiny. Ako hovorí Anvar, jazyky im netreba, práca je dôležitá.

Takmer zabudnutý Xinaliq v Azerbajdžane
Daniela Belicová

„Zem, kde rastie hena“

Čaj vychladol a my vychádzame z domu do mrazivého podvečerného počasia. Cestou mi Anvar rozpráva o pôvode názvu dediny. Aby som ho lepšie pochopila, musím zdolať vzdialenosť k najbližšiemu kopcu. Čakám na nejaké znamenie, no Anvar lenivo pofajčieva a v duchu počíta pohybujúce sa drobné biele bodky na posvätnej hore Şah dagi. Ešte chvíľu pozerá na dedinu, potom sa postaví a pomaly odchádza. Prišiel čas zahnať stádo z presvedčivo zelených pastvín. Mňa necháva sledovať fascinujúcu hru farieb na kamenných stenách domov. Počas skorého východu slnka a jeho neskorého západu sa lúče odrážajú od oproti stojacej karmínovo sfarbenej hory Gyzyl Gaya a dedina získava neopakovateľnú hnedú farbu. Aj to je najpravdepodobnejšie vysvetlenie vzniku mena Xinaliq, „zem, kde rastie hena“ ktorý sa začal v podobe „khinaluq“ objavovať až v 50.- 60. rokoch minulého storočia. Samotní obyvatelia sami seba nazývajú „kadtidir“ a tiež používajú výrazy ako „Kats“ alebo „Katiš“ pre pomenovanie dediny, čo v preklade znamená „sväté miesto“.

Ráno v dedine

Takmer zabudnutý Xinaliq v Azerbajdžane
Daniela Belicová

Noc vo viac ako tristoročnom dome bola napriek nadmorskej výške teplá a voňavá. Anvarova žena mi na raňajky ponúka silný čierny čaj pripravený na jednoduchých kachliach a domáci chlieb. Interiéry domov sa od seba neodlišujú.

Vysoké prahy, pestrofarebné koberce a ručne vyrobené výšivky na stenách. A televízor. Elektrina funguje síce len pár hodín do dňa, futbalové zápasy či hudobné relácie sú však veľmi obľúbené.

Ráno napriek zlému počasiu z predchádzajúceho dňa vyšlo slnko a oblaky sa rozplynuli do neznáma.

Privítal ma nevídaný kolorit dediny. Ženy hrabali a naberali vidlami seno do stohov, deti veselo pobehovali po okolí, alebo pomáhali rodičom. Všade bol cítiť rytmus, zmysel pre plánovanie. Činnosti akoby prebiehali podľa vopred daného poriadku. Každá časť denného života tunajších ľudí je usporiadaná a premyslená. Odskúšaná stovkami rokov, tradíciou. Ako hnanie stád na pašu, nosenie vody alebo čistenie ovčej vlny. Každý pracuje od rána až do večera. „Leto tu trvá len štyri mesiace, počas ktorých sa musíme pripraviť na dlhú a krutú zimu,“ hovorí Anvar a necháva ma stratenú kdesi medzi domami. Okolo nich sa točia ťažko rozoznateľné chodníky v nekonečnom labyrinte. Postavené z riečnych kameňov na husto vedľa seba sú architektonicky jedinečnými na celom Kaukaze. Väčšina domov má dve poschodia. Na prízemí sú počas zimy ukryté zvieratá a na poschodí majú svoje obydlie majitelia. Rovná strecha slúži ako dvor domu nad ním, čím vynahrádza deficit záhrady. Starým zvykom mužov je nosiť oblek počas celého dňa, postávať na strechách domov a pozerať až do Dagestanu. Pri každom dome je pedantne postavený múr z tehličiek vyrobených zo zmesi zvieracieho trusu a slamy, ktoré počas zimy poslúžia na kúrenie.

Legendy a pravda

Správca múzea ma pozýva na čaj. Pri malom stolíku sedia ženy vo farebných šatkách, muži presiaknutí pachom tabaku. Všetci sa na cudzincov usmievajú. Vedia, že práve turisti by mohli byť ich budúcnosťou. Správca mi slušnou ruštinou rozpráva príbehy. Xinaliq je podobne ako iné miesta po celom Kaukaze opradený legendami. Tak napríklad Noemova archa vraj bola nájdená v blízkych horách a jazyk, ktorým rozprávajú, je starým Noemovým jazykom. Po Potope sa Noemov syn Jafet a jeho rodina usídlila na tomto území a obyvatelia Xinaliqu sa považujú za jeho potomkov. Iný príbeh hovorí, že sú najstarším národom sveta. Alebo je ich etnický pôvod príbuzný so Škandinávcami, čo potvrdzujú aj časté návštevy známeho nórskeho dobrodruha Thora Heyerdahla. Mnohé z legiend hraničia s rozprávkami, no na Kaukaze je možné všetko. Skutočné historické fakty tu nechce počuť nijaký turista.

Budúcnosť s otáznikom

Takmer zabudnutý Xinaliq v Azerbajdžane
Daniela Belicová

Deti poobede skončili s denným pomáhaním rodičom. Teraz sa môžu v papučiach beztrestne naháňať a ohadzovať všadeprítomným trusom. Uvedomím si, že mnohé z detí trpia telesným postihnutím. Škuľavosť a krívanie sa zdajú byť minimálnymi hendikepmi.

Storočia izolácie znamenali storočia inbrídingu, uzatvárania manželstiev medzi geneticky príbuznými partnermi. Aj dnes tu žijú len dve ženy nenarodené v dedine, čo predznamenáva genetický vývoj nasledujúcich generácii. V roku 2006 prezident Ilham Alijev oboznámil širokú verejnosť s plánom modernizácie infraštruktúry, školských zariadení a vládnych budov na území Xinaliqu. O necelé dva roky bola unikátna dedina zaradená na zoznam Svetového pamiatkového fondu medzi stovku najviac ohrozených miest sveta kvôli obavám z negatívneho vplyvu vybudovania cesty medzi ním a Qubou.

Dnes je cesta v letných mesiacoch pomerne zjazdná po celej svojej dĺžke. Kritici upozorňujú na turistický rozvoj v okolí osady a na komerčné záujmy istých finančných skupín na úkor neodmysliteľného historického charakteru miesta. Či si domáci udržia tradičný spôsob života v dedine s fascinujúcim 360 stupňovým výhľadom na kaukazské hory, je otázne. Ich postoj mi tlmočil Anvar a jeho rodina. Turisti znamenajú peniaze, a tých nie je nikdy nazvyš. „Pozri ako pracujeme! Život tu je hrozný. Kanečna, hory sú krásne, ale toto je hrozný život,“ povie pri rozlúčke a odchádza za každodennými povinnosťami.

13. januára 2012

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Webnoviny.sk