Starobylý Pendžikent: Pod tadžickými horami

Starobylý Pendžikent: Pod tadžickými horami
Vstup na miestny bazár. Tomáš Kubuš

Mnohí o stredoázijskom Tadžikistane vedia, že ho preslávili hory a vysoké, večne zasnežené štíty Pamíru. V krajine pod horami sa však skrývajú aj historické perly, ktoré stáli na čele zabudnutých kráľovstiev. Takýmto mestom je aj Pendžikent neďaleko uzbeckých hraníc.

Bodka na mape sveta

Ak by sme chceli hľadať tadžický Pendžikent na mape sveta, museli by sme pohľadom prehľadávať najzápadnejšie oblasti celej krajiny. Až tu by sme našli miesto takmer nalepené pri susednom Uzbekistane, v ktorom sa v minulosti odohrávalo toľko zaujímavých príbehov. Na mape predstavuje len bodku s menom bez akýchkoľvek emócii. V skutočnosti je však Pendžikent živým mestom plným farebných kontrastov, zaprášeného bazáru, malých čajovní utopených medzi provizórnymi stánkami, neveľkých minaretov stojacich pri mešitách a v neposlednom rade je Pendžikent mestom nesmierneho historického významu, aké nemá takmer v celom Tadžikistane páru. Ešte do minulého roku sa do mesta dalo dostať pomerne jednoducho. Stačilo prejsť uzbecko-tadžickú hranicu, ktorá ležala od slávneho uzbeckého Samarkandu len necelých 50 kilometrov, ale v Strednej Ázii sa veci rýchlo menia. Dnes vedie do Pendžikentu cesta zo severu z mesta Khujand, odkiaľ treba počítať so 7 až 8-hodinovým prechodom džípmi cez priesmyky vysokých Turkestánskych hôr alebo o čosi lepšia cesta z juhu z hlavného mesta Dušanbe.

Objavovanie zaprášenej histórie

V Tadžikistane sa deň začína typickými raňajkami, pri ktorých na stole nesmie chýbať tradičný, ešte teplý, chrumkavý, okrúhly chlieb s vyrazenou značkou v strede, kanvica horúceho zeleného či čierneho čaju a domáce ovocné džemy. Tie sa namiesto cukru pridávajú do čaju, čím dostane obľúbený nápoj zaujímavú sladkú príchuť. Ruiny starovekého Pendžikentu ležia asi kilometer či dva mimo dnešného centra. Nad domami sa tiahnú zvlnené hlinené kopce akoby bez farby, ktoré prechádzajú do vrchov miznúcich v rannej hmle. Tam niekde sa rozkladalo staroveké mesto. Pridáva sa k nám mladý chalan a robí mu radosť každú chvíľku pózovať pred objektívom. Už treba len vyliezť na vrchol kopca, pretože priamo pod ním sa rozprestiera celý starobylý Pendžikent.

Tomáš Kubuš
Tomáš Kubuš

Kedysi významné stredisko krajiny zvanej Sogdiana sa dnes premenilo na beztvarú hŕbu hlinených ruín. Dejiny bývajú k významným mestám často neúprosné a toto miesto by o tom vedelo dlho rozprávať. Jeho založenie spadá do 5.storočia, no vtedy ešte nikto netušil, aký osud ho čaká. Svoj zlatý vek prežívalo mesto krátko po založení, ale čoskoro na to sa začal písať začiatok jeho konca. Prechádzala ním azda najslávenejšia obchodná cesta sveta s prívlastkom Hodvábna. Práve vďaka nej prúdilo do mesta bohatstvo, obchodníci, tovar a každou ďalšou karavánou smerujúcou z východu do Európy rástla Pendžikentu sláva a prestíž. Možno to bola blízkosť uzbeckého Samarkandu, ktorý pritiahol pozornosť obchodníkov zo všetkých kútov vtedajšieho sveta, ale nech je, ako chce, dôležité zostáva, že v tom čase by sme márne hľadali významnejšie mesto v krajine. V roku 722 pri svojej expanzii objavili mesto arabskí jazdci a prevzali nad ním kontrolu. Tou rozhodujúcou bola bitka pri hore Mug. Posledný kráľ Pendžikentu Devaštič síce ušiel do Zerafšánu, ale ortieľu trestu smrti sa nevyhol ani tam. Takmer 50 rokov sa ešte zmietalo mesto v agónii s novou administratívou, až koncom 8.storočia prišiel jeho pád do priepasti zabudnutia. Správy arabských geografov spomínajú Pendžikent aj o dve storočia neskôr, ale len ako „miesto, kde stojí Piatková mešita a kde rastú vynikajúce vlašské orechy“.

Od paláca k chrámom

Poloha Pendžikentu je viac než nádherná. Okolo celého mesta sa na horizonte vinie pás zasnežených štítov Fanských hôr. Tie sa v posledných rokoch stávajú čoraz obľúbenejšie a turisti k ním chodia obdivovať neskutočnú, tyrkysovú farbu jazier, ktoré pripomínajú korálky navlečené na krištáľovo čistej rieke Zerafšán. Nízke múriky dávajú tušiť základy domov a ulice už dávno prekryla vysoká tráva. Túlame sa ruinami, no krajšia ako samotné vykopávky je okolitá krajina. Strnulé ticho preruší pravidelný dupot kopýt koňa cválajúceho rozbitou cestou. Spoza kopca sa vynorí dedko s obrovským košom naplneným slamou a kráča krajinou. Ako z rozprávky.

Tomáš Kubuš
Tomáš Kubuš

Miestni poznajú vykopávky starobylého mesta ako Kainar, pretože v ich tesnej blízkosti vyviera prameň s takýmto názvom. Svetlo dnešného sveta uzreli pomerne neskoro a prvé archeologické expedície sa tu objavili až v roku 1946. Pomaličky sa z trávy a hliny vynára nielen torzo kráľovského paláca, ale aj chrámy zložené z hlinených stien, miesta, ktoré kedysi slúžili ako obchody prilepené k uliciam alebo domy, pričom niektoré mali dokonca dve či tri poschodia. Práve z domov pochádzajú aj nádherné živé fresky a typické drevené sošky. Správca malého múzea sa poteší návšteve a ochotne sa pustí do rozprávania nielen o histórii mesta, ale aj o vystavených artefaktoch. Turistov tu je málo a ako hovorí, za deň sa tu zastaví len niekoľko ľudí. Kedysi na tomto mieste stála mešita, no sovietsky režim ju ako mnoho iných pochoval a ostali na ňu len spomienky, ktoré sa časom vytratia. Najvzácnejšie nálezy z Pendžikentu sa rozliezli svetovými múzeami a správca na to spomína s trpkosťou v hlase. Domáci umelci boli známi široko ďaleko svojím maliarskym umením. Často po nich na freskách ostávali obrázky slnka, mesiaca či iných vesmírnych telies, alebo zosobňovali kulty, ktoré sa tu uctievali. Medzi tie najzaujímavejšie nepochybne patrí vodný boh rieky Zerafšán alebo hinduistický Šiva. Postavy na maľbách ožívajú a medzi sebou bojujú, lovia zver, športujú, oslavujú, hrajú na hudobné nástroje a dokonca niektoré aj tancujú. Na susednom kopci ešte ležia zbytky starého zoroastriánskeho pohrebiska spoločne s poničeným chrámom ohňa. Posvätný plameň si zoroastriáni chránia ako oko v hlave, ale tu osleplo.

Tomáš Kubuš

Rozprávkový bazár

Zapadnuté uličky moderného mesta pokrýva vrstva prachu. Tento šedivý obrázok rozvíri niekoľko sympatických dievčat vo farebných šatách. Akoby do tejto scény vôbec nepatrili, ale ich farby a úsmevy ju rozžiaria a rozveselia. Ľudia sú milí, raz za čas nás zastavia, pozdravia a chcú vedieť odkiaľ prichádzame. Pri domoch stoja vystavené tehly, ktoré sa sušia na slnečnom svetle a čakajú, kým sa budú dať použiť. Domy majú miestni navonok nesmierne jednoduché, len s dverami, ale za nimi sa často skrýva niekoľko miestností a vnútorné nádvorie, kde sa stretávajú. Niekoľko ľudí sedí v tieni neveľkej mešity na rohu ulice, ale vnútro pôsobí prázdne.

Tomáš Kubuš

Dlhá éra Sovietov sa snažila islam udupať, a tak sa dnes v Strednej Ázii berie náboženstvo vlažnejšie ako v iných moslimských krajinách. Za križovatkou sa začína rozprávkový svet stredoázijského bazára. Je nesmierne krásne ocitnúť sa tu a aspoň na chvíľku splynúť s ľuďmi, ktorí neprestajne križujú ulice sem a tam. Jeden z prvých obchodíkov predáva tradičné modrobiele kanvičky na čaj s neodmysliteľnými miskami. Presne v takých sa podáva čaj v každej čajcháne od Kaspického mora až po štíty Pamíru a kto si ich kúpi, aby sa z nich doma napil, toho spomienky prenesú sem do víru stredoázijskej rozprávky. V bazáre stačí chvíľka a okolo sa premelie toľko zaujímavých postáv a tvárí. Starí dedkovia s dlhými bielymi bradami kráčajú pomedzi stánky so zeleninou. Na hlave majú vyšívané čiapočky a telo zabalené do ošúchaného plášťa. Mladí chlapci pomáhajú trhovníkom roznášať tovar, rodiny spoločne obzerajú ovocie, ktoré vyložia doma na misu a sympatické dievčatá v šatách ako z rozkvitnutej lúky plnej kvetov hľadajú nové kúsky keramiky. Niektoré stredoázijské trhoviská sú skutočne zaseknuté v čase a podobajú sa na čiernobiele fotky dávnych cestovateľov, ktorých sem zavial osud. Široký bulvár zdobí budova múzea, ale tá takmer zíva prázdnotou. Ak by v nej nesedelo niekoľko strážnikov, bola by skutočne opustená. Okrem niekoľkých ukážok miestnej histórie je tu veľká miestnosť, ktorá sa venuje prezidentovi a je plná fotografií z rôznych zahraničných ciest a darov.

17. mája 2013

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš