Španielska Valencia: Katedrály, paella a hodváb

Španielska Valencia: Katedrály, paella a hodváb
Pohľad na katedrálu a mesto Tomáš Kubuš

Tretie najväčšie španielske mesto leží ukotvené v zálive, kde sa snúbi krása starej doby s modernými víziami. Svoj zlatý vek mesto už prežilo, no nezaspalo na vavrínoch a vôňou tradičnej paelly dokáže prilákať každého.

Pod zvonicou starej katedrály

Z priestranného námestia ozdobeného fontánou sa dvíha najkrajšia katedrála celej Valencie ozdobená zaujímavou mohutnou zvonicou Micalet. Je iná ako ostatné zvonice vyrastajúce nad svätostánkami, pretože viac pripomína vežu z hradieb, než miesto, odkiaľ už po stáročia zvoláva zvon veriacich. Námestím sa prevaľuje pokoj. Ľudia sedia v parku pod stromami, oddychujú, čítajú noviny alebo sledujú striekajúce prúdy vody osviežujúcej vzduch. Niet divu, že sa katedrála so španielskym názvom Asunción de Nuestra Señora de Valencia stala rázom symbolom celého mesta. Jej osudy boli rovnako pohnuté, ako osudy celého južného Španielska. Po nechvalne známej rekonkviste sem prišli architekti, aby v polovici 13.storočia vdýchli priestoru nový svätostánok. Počas maurskej nadvlády sa kríž zmenil na polmesiac a zvony vystriedal prenikavý hlas muezzína, ale ten sa po čase stratil a katedrála sa opäť vrátila do rúk kresťanom. Jej veža je skutočne masívna, vysoká 58 metrov a slúži ako prirodzená rohľadňa na celú Valenciu.

Tomáš Kubuš

Na katedrále sa snúbi krása renesancie s gotikou, do toho primiešali kvapku románskeho štýlu, štipku baroka a jedinečná stavba je na svete. Schodiskom stúpame hore až na samotný vrchol zvonice. Oplatí sa vyšliapať desiatky schodov, pretože výhľad patrí k nezabudnuteľným momentom. Na vrchole čaká na svoju príležitosť zvon, no ešte si niekoľko hodín musí oddýchnuť. Valencia je pri pohľade zo zvonice obrovská. Akoby nemala konca kraja, pretože zaplnila celý horizont a končí až pri kopcoch v diaľke. Žije v nej asi 2 milióny ľudí, ale pri tomto pohľade by človek uveril aj tomu, že ich tu je dvojnásobok. Z hora krásne vidno neviditeľné hranice medzi starým a novým mestom. Staré sa rozlieva okolo katedrály a nad jeho budovami sa vynímajú kupole, menšie i väčšie vežičky či brána niekdajšieho stredovekého opevnenia. Mesto moderné rastie do výšky, a tak nie je núdza o výškové budovy, kancelárie či hotely. Ak by nebol taký opar v diaľke, možno by sme dovideli až k brehom Stredozemného mora. Vnútro katedrály je poloprázdne, pričom jemne vyrezávaný oltár by si určite zaslúžil väčšiu pozornosť. So starou katedrálou sa spája aj príbeh o svätom grále, pretože kalich, ktorý jej daroval v roku 1436 španielsky kráľ Alfonso V. Aragónsky by mal predstavovať kalich, ktorý si k perám priložili apoštoli pri poslednej večeri.

Labyrintom starého sveta

Tomáš Kubuš

Ulice vybiehajúce z námestia vedú do všetkých smerov. Niektoré končia v novom meste, pri moderných múzeách, ale tie zaujímavejšie sa zahryzujú do uličiek starej Valencie. Sú presne také, aké si ich človek vysníval. Svet južnej Európy je v tomto veľmi vďačný. Nezáleží na tom, či sa bavíme o Malte, Sicílii či mestách v Andalúzii, tie uličky sú vždy ošarpané, neupravené, romanticky úzke a farebné. Stará Valencia môže bez mapy pôsobiť ako labyrint, no každý kto sa tu stratí sa niekde nájde. Domy sú tak blízko seba, že slnko sa do ulíc pozrie len na krátku dobu a po zvyšok dňa v nich panuje príjemný, počas leta priam životodarný tieň. Tu pred svojimi domami či obchodíkmi sa stretávajú ich dlhoroční obyvatelia. Pozdravia sa, pristavia, sadnú si a trávia čas spoločne. Večer si priatelia otvoria fľašu miestneho červeného vína a preberajú udalosti posledných dní. Ticho pretne sem-tam moped alebo auto náhliace sa ulicami, no inak tu počuť vánok, ktorý sa sem prišiel pozrieť z neďalekého pobrežia. Má jemnú slanú chuť, no v tom momente, ako sa prejde okolo rodinného podniku s vôňou rýb, tak zanikne a nechá vyniknúť skvelú kuchyňu. Túla sa tu pomerne veľa mačiek, no asi im je tu dobre, pretože im miestni sem-tam niečo pripravia, nalejú do misky a starajú sa o ne. V uliciach Valencie nesmú chýbať kvety. Trčia z balkónov, stoja na parapetných doskách, tie väčšie si našli svoje miesto pri dverách a keď kvitnú, staré mesto sa musí premeniť na malú továreň s voňavkami. Starobylosť miesta podčiarkujú aj malé, niekedy takmer nepatrné kostolíky. Sú vtlačené medzi domy, len honosnosť fasády a krížik na streche ich odlišuje od ostatných budov naokolo.

Kráľovstvo chutí a vôní

[captionid=”attachment_4402″align=”alignright”width=”240″]TomášKubuš[/caption]

Trhovisko Mercado Central v starom meste bzučí ako včelí úľ a zdá sa, že z každej strany do neho neustále prúdia ľudia. Najbližšie ulice k tržnici sú plné života. Tržnica upúta svojim výzorom, pretože z diaľky pripomína malý futbalový štadión. Je tu pozoruhodná zmes národov od Španielov, Arabov cez prisťahovalcov či už z krajín Južnej Ameriky alebo Afriky. Niektorí si prezerajú ovocie, zeleninu a snažia sa vybrať podľa nich najkrajšie kúsky. Trhovisko nasiaklo starým arabským odkazom, a tak predavači zvolávajú a ospevujú svoje ovocie, zeleninu či výrobky. Stačí podísť bližšie a môžete ochutnať z precízne nakrájanej sušenej šunky alebo tenký plátok miestneho syru. Atmosféru tohto miesta vo Valencii prekoná máločo. Na hladného človeka útočia vône a chute snáď z každej strany. Preslávené sú najmä španielske šunky Jamón serrano a Jamón iberico, pričom dokonca iberijská šunka typu Bellota Oro bola vyhlásená za najlepšiu šunku sveta. Niekoľko stánkov ponúka obrovské kusy sušenej šunky, ktorá aby dostala autentickú chuť, musí sa sušiť niekoľko mesiacov. Zahryznúť si ju s domácim pečivom, čiernymi olivami a kúskom syra, tak má človek pred očami podmanivý závan rustikálneho Španielska. Mnohí ľudia sem prišli stráviť obednú prestávku, pretože vedia že miniatúrne podniky, kde sa sedí na vysokých stoličkách, im namiešajú najlepšie tapas. Občerstvenie sa nepodáva len dnu, ale niekoľko stánkov stojí aj vonku neďaleko trhoviska. Tu sa pripravuje tradičná paella z ryže a darmi mora alebo jej ďalšia verzia s kuracím mäsom. Môže chutiť niekde lepšie ako v krajine, kde prišlo toto výborné španielske jedlo na svet? Celým okolím sa rozlieva podmanivá vôňa kreviet, omáčok a takmer v každom stánku paellu ponúkajú. Neochutnávajú ju len turisti, ale prichádzajú za ňou aj domáci.

Hodváb pretkaný diaľkami

Tomáš Kubuš

To, že sa vo Valencii stretáva niekoľko národov, nie je žiadna náhoda. Kedysi bolo významným centrom obchodu, vzdelanosti či umenia a najvýznamnejším mestom Aragónskeho kráľovstva. Bohatstvo sa v 15.storočí stalo ďalším synonymom pre vtedajšiu Valenciu a výnimočnosť tohto obdobia dokazuje gotická Hodvábna burza. Miestni ju volajú Lonja de la Seda a kvôli jej kráse a významu ju vzalo v roku 1996 pod svoje krídla aj samotné UNESCO. Na budove burzy pracovali remeselníci od 1482 do 1548 a za svoj vzor si vzali podobnú stavbu z ostrova Malorka. Ide o veľmi zaujímavé miesto. Z vonku pripomína palác s vežou, cimburiami, no akonáhle sa človek ocitne za ťažkými dverami, interiér sa skôr podobá na katedrálu. Z podlahy vyrastá niekoľko vysokých stĺpov, za aké by sa nemuseli hanbiť ani staroveké chrámy. Ich kanelúra pripomína hada obtáčajúceho sa okolo svojej koristi až napokon skončí pri hlaviciach, ktoré plynulo prechádzajú do stropu. Famózny architektonický počin sem prichádzajú sledovať davy turistov. Miestni radi hovoria, že Hodvábna burza patrí k najvýznamnejšej pamiatke ich rodného mesta. Ako napovedá názov, obchodovalo sa tu najmä s hodvábom, no ten kým sem dorazil z východnej či strednej Ázie, prešlo niekoľko mesiacov. Aj preto bol nesmierne cenný a vzácny, no presne taký si obľúbila aristokracia stredovekej Valencie.

Tradície a moderný komplex

Tomáš Kubuš

Na miestach, kde na seba naráža stará a moderná Valencia, stojí veľké námestie s mestskou radnicou. Zdobí ju niekoľko vežičiek a nad balkónom visia tri vlajky. Tou prvou je vlajka Valencie, druhou je španielska vlajka a posledná patrí Európskej únii. Široký bulvár sa na námestí rozšíri, aby sa na neho zmestila fontána a potom zase beží do diaľky. Sprevádzajú ho desiatky obchodov, štýlových reštaurácii, pubov, no všetko je tak citlivo zasadené do architektúry, akoby to tu bolo odjakživa. Spleť uličiek skončí pred veľkou arénou so sochou toreadora. Zvonku pripomína rímske Koloseum z čias, kedy ešte nebola jedna jeho časť zrútená. Má niekoľko poschodí, stovky oblúkov a v spodnej časti sa udomácnili obchodíky so suvenírmi. Vo vnútri sa konajú predstavenia koridy a táto španielska tradícia na seba dokáže vždy strhnúť pozornosť miestnych aj hostí. Medzi najmodernejšie časti Valencie patrí svetoznámy komplex Ciudad de las Artes y las Ciencias ležiaci mimo centra mesta. Moderný komplex pozostávajúci z niekoľkých budov nevyzerá, že by pochádzal z tohto sveta. Kto sa sem vyberie, mal by si zarezervovať celý deň, pretože by ho mohlo mrzieť, že nestihol všetko čo toto “vedecké mestečko” ponúka. Nájdete tu planetárium, obrovské kino, vedecké múzeum pripomínajúce kostru veľryby, oceánografické múzeum s viac než 500 druhmi živočíchov, ale aj dom umenia v podobe Opery. Neskutočné, čo všetko človek dokáže vybudovať. Podvečer už len stačí nasadnúť na autobus a nechať sa odviezť na miestnu pláž. Relax na brehu Stredozemného mora je tak peknou bodkou za návštevou Valencie.

1. februára 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš