Romantické Maroko: Údolie kasieb

Romantické Maroko: Údolie kasieb
Tomáš Kubuš

Severoafrické Maroko je iné ako zvyšok arabského sveta. Miešajú sa tu nádychy španielskeho, francúzskeho a islamského sveta s tradičnými berberskými predstavami. Slávne marocké mestá pozná snáď každý, no Maroko dokáže fascinovať aj spojením prírodných krás so starobylou architektúrou. Na východe krajiny leží údolie kasieb, ktoré Berberi vyplnili desiatkami, ba dokonca stovkami hradov a pevností. Niektoré z nich dnes tvoria ikony Maroka. Medzi najkrajšie patrí slávne Ait Ben Haddou a neďaleké mesto Ouarzazate.

Brána do púšte

Krajina juhovýchodného Maroka je čarovným miestom. Z jednej strany ju lemujú vysoké vrcholky pohoria Atlas, kde sa ešte dlho na jar drží snehová čiapočka a zo strany druhej sa krajina vystiera a postupne prechádza do zlatistých pieskov Sahary, ktoré sa zastavia až niekde v Egypte na brehu Červeného mora. Krajina posiata pahorkami má zvláštny červenkastý nádych a len kde-tu sa objaví mesto. Medzi najvýznamnejšie strediská oblasti patrí Ouarzazate, niekdajšie obchodnícke mesto, ktoré ožilo len vtedy, ak sa v ňom zastavila karavána naplnená tovarom. Až počas obdobia, kedy vládli Maroku Francúzi, sa mesto pozviechalo a vypracovalo sa na hlavné mesto celého regiónu.

Romantické Maroko: Údolie kasieb
Tomáš Kubuš
Hoci má Ouarzazate len necelých 60 000 obyvateľov, pri pohľade z diaľky by mu človek hádal dvakrát toľko. Jeho červené, oranžové, žlté a hnedé domy splývajúce do jednej farebnej palety zaberajú celé údolie neďaleko vyschnutého koryta rieky. Hoci sa to nezdá, “Brána do púšte” – ako kedysi zvykli ľudia Ouarzazate prezývať, leží vo výške cez 1100 mnm a najmä večer, keď sa zotmie, je v mieste veľmi príjemná klíma. Mesto pretína hlavná cesta a najživšie je vždy v jej tesnej blízkosti. Nad domami sa dvíha niekoľko typických hranatých minaretov, odkiaľ sa päťkrát za deň ozve zvolávanie na modlitbu, no inak je tu pokoj takmer po celý deň. Najrušnejšie bývajú v Ouarzazate rána, kedy sa na ulice dostavia obchodníci, ktorí pred sebou tlačia ťažké vozíky naplnené ovocím či zeleninou a snažia sa čo-to predať. Mimo hlavných ulíc vás očaria farby, ktorými natreli miestne domy. Akoby tu použili všetky pastelové farby sveta a domčeky sa predbiehajú v tom, ktorý bude najviac svietiť. Ak sa miestnych opýtate, či sú Maročania, hrdo Vám odvetia: “Nie, my sme Berberi.” V tieni domov posedáva niekoľko zahalených žien. Debatujú, sedia, pri tom krájajú ovocie a čas sa okolo nich len obtrie a ujde preč. Občas sa zvíri v uličke prach, no to si miestni len k tvári pritisnú kus oblečenia a idú ďalej. Decká sa naháňajú za polorozpadnutou loptou a starček s krásnou bielou dlhou bradou kráča pred svojim oslom naloženým tehlami. Odrazu nosí svet iné storočie.

V kasbe rodine El Glaoui

Skutočným pokladom celého berberského mesta je hlinená kasba Taourirt. Stojí priamo v centre mesta, akoby chcela ukázať, že ona je jeho bijúcim srdcom a každý, kto sa tu ocitne, sem musí prísť. Kasba nie je stará, pretože jej vdýchli život len koncom 19.storočia, no jej hlinené steny vysušené ostrým marockým slnkom dokážu oklamať čas a človek by jej hádal o niekoľko storočí menej. Vonku pred stavbou rozložili obchodníci svoje koberce. Každý vám bude chcieť ukázať, ako vyzerajú tradičné berberské vzory a niekedy je priam nadľudská úloha odbiť ich. Kasba pripomína mohutný hlinený hrad, v ktorom sa svojho času skrývalo viac než 300 miestností a 20 väčších riádov, teda akýchsi orientálnych apartmánov. Rodina El Glaoui, ktorej kasba patrila, bola jednou z najsilnejších a najobávanejších v celom regióne. Hoci tu jej vládca nikdy osobne nežil, kasba bola určená pre jeho syna. Tmavá brána vedie na skryté nádvorie ponorené do tieňa, ktorý vytvárajú vysoké hradby a steny. Okenice a dvere zdobia nádherné berberské vzory vyryté do hliny. Sú to len detaily, ale tak pôsobivé, že z nich človek nespustí oči. Vrchol dosiahlo toto miesto v 30.rokoch 20.storočia, kedy bola rodina El Glaoui na vrchole. Každý obchod, ktorý sa dotkol mesta, musel prejsť ich rukami, a tak nesmierne zbohatli. Starší muž, potomok rozvetvenej rodiny, tu dnes robí sprievodcu a je skutočne človek povolaný na slovo. Pozná každý detail kasby, každý meter ako vlastnú dlaň. Interiér je veľmi strohý v rámci islamských predstáv. Miestnosti často tvoria len ozdobné kachličky, verše z Koránu, nádherné drevené stropy, ktoré sú sami o sebe unikátne. Vyrezávali ich celé týždne, potom ich namaľovali, dozdobili a dodnes sú pýchou celej kasby. Z vrchných okien je krásny výhľad na okolie mesta. Na jednej strane sa rovina rozbieha až ku kopcom a na strane druhej vidno polorozpadnuté časti niekdajšej kasby. Dnes už pripomínajú len hŕbu hliny, no kedysi museli tvoriť úžasný celok. Niektoré miestnosti kasby sú dokonca spojené priezorom, ktorým mala prúdiť prirodzená klimatizácia a dokonca sa týmito otvormi posúvali aj tácky s jedlom a všetko, čo bolo potrebné rýchlo dopraviť na miesto určenia. Najlepšie je zavŕšiť návštevu kasby posedením pri mätovom čaji. Neďaleký hotel ponúka krásnu záhradu, kde bazén a padajúca voda osviežuje príjemne vzduch a zelený čaj s primiešanou mätou tu podávajú v kanvičkách. Nie nadarmo sa mätový čaj považuje za národný nápoj a miestni mu to zo žartu niekedy hovoria “berberská whiskey”.

Romantické Maroko: Údolie kasieb
Tomáš Kubuš

Filmová kulisa overená časom

Romantické Maroko: Údolie kasieb
Tomáš Kubuš
Za mestom Ouarzazate sa rozkladajú slávne filmové štúdia Atlas, kde sa natáčal nejeden hollywoodsky trhák. Filmári milujú Maroko pre jeho nesmiernu rozmanitosť a skvelé podmienky. Mnohé filmy vznikajú tu – v umelo vybudovanom svete, no kto chce vidieť jednu z najznámejších ikon Maroka spojených s natáčaním filmov, ten musí ešte prejsť niekoľko kilometrov navyše. Až tam leží miesto zvané Ait Ben Haddou. Je tak krásne, že sa považuje za jednu z najlepšie zachovalých stavieb svojho druhu nielen v Maroku, ale dokonca v celej severnej Afrike. Kým v Ouarzazate sme mali kasbu, o Ait Ben Haddou sa hovorí ako o ksare, teda o opevnenom meste. Jeho hlinené domy sa krásne vypínajú na pahorku nad riekou Ounila a zo stredovekého mesta sa dvíha niekoľko hranatých vežičiek. Dlhé mesiace v roku je koryto prázdne, pokryté kameňmi, no na jar, keď sa topia snehy v Atlase, naplní sa dravou vodou berúcou všetko, čo jej stojí v ceste. Kedysi sa muselo ísť na druhý breh mulicou či somárom, no dnes tu už stojí moderný most, ktorý spája staré, hlinené mesto s tým novým, stojacim na protiľahlom brehu. Práve odtiaľto vynikne panoráma Ait Ben Haddou najviac. Človek, ktorý tu stojí prvýkrát v živote, môže zažívať deja-vú, pretože má pocit, akoby tu už bol alebo to miesto niekde videl. Nie nezdá sa mu to, pretože práve panoráma Ait Ben Haddou a jeho hlinené uličky sú najfotogenickejším miestom krajiny a vďaka neďalekým štúdiám sa tu neustále točia filmy, ktoré dobyli svet. Spomeňme len tie najznámejšie, kde sa silueta mesta objavila a každému je hneď jasné, že niet známejšieho marockého mesta. Natáčali sa tu filmy ako Marco Polo, Poklad Nílu, Posledné pokušenie Krista, Kundun, Múmia, Gladiátor, Alexander, Kráľovstvo nebeské, Babel či Princ z Perzie. Miestni obyvatelia sa najčastejšie živia ako komparzisti a pomocníci pri stavaní kulís. Niektorí majú doma fotografie z natáčaní a radi vám porozprávajú historky z rôznych filmov. “Chceš držať meč, ktorý sa ocitol vo filme Gladiátor?” spýta sa chlapík s detským úsmevom a už aj ma berie k sebe domov. V tmavej izbe je rozhádzaných niekoľko vecí a z pod postele vyberie veľký ťažký meč, prinesie brnenie a gladiátor je na svete.

Romantické Maroko: Údolie kasieb
Tomáš Kubuš

V hlinených uličkách

Romantické Maroko: Údolie kasieb
Tomáš Kubuš
Celé mestečko Ait Ben Haddou je vybudované na svahu nad riekou. Pôsobí ako pevnosť a jej kompaktnosť mala odradiť prípadných nepriateľov. Ait Ben Haddou malo šťastie, že stálo na hlavnej karavánnej ceste medzi Marakéšom a Európou, a tak sa tu premieľal obchod a ľudia. Hlinená brána vedie priamo do mesta a v jej tieni posedáva niekoľko mladíkov pri pohári čaju. Malé námestie vstupuje do krásnych, vysokých kasieb. Majú niekoľko poschodí a jedna rodina vlastnila celú stavbu. Dole mali ustajnené zvieratá, vyššie mali svoje obytné priestory a z vrchného poschodia mohli v prípade nebezpečenstva strieľať. Ich príbytky sú strohé. Na zemi sem-tam leží kus koberca, bronzová tácka, kanvica, v rohoch miestnosti spočívajú vankúše, niekde chýba nábytok úplne a na hlinených stenách visia staré fotografie rodiny. Pri stúpaní na najvyššie poschodie mám pocit, akoby sa hlinené podlahy jemne hýbali, ale stoja tu už stovky rokov. Na niektorých vežičkách si spravili bociany svoje hniezda. “Nevyháňame ich, pretože bocian je posvätný vták. Keď si sadne do hniezda, robí pohyb akoby sa modlil,” vysvetľujú domáci. Úzke uličky stúpajú vyššie a vyššie na pahorok. Miestni sedia vonku v tieni, predávajú suveníry, alebo ich dokonca vyrábajú priamo pred očami. Pre túto oblasť je typické vypaľovanie obrázkov. Chlapík s lupou sedí nad papierom a za pomoci slnka a jeho lúčov vypaľuje obrázok, akoby ho kreslil. Dokážu divy a obrázky sa tešia veľkej popularite. Niektoré domy sú rozpadnuté, no mnohé sa už podarilo opraviť, pretože Ait Ben Haddou zapísali do dedičstva UNESCO. Na samom vrchu pahorku stojí niekdajšia sýpka. Aj ona vyzerá ako maličký hrad, ale podobné miesta museli byť dobré chránené, pretože od nich závisel život. Tu zhora je Ait Ben Haddou ako na dlani a pohľad, ktorý sa človeku naskytne, sa hneď zapíše do pamäti. Ozdobené berberské veže stoja nad mestom a za nimi padá pohľad na koryto rieky. Jedna časť krajiny je zúfalo vyschnutá, bež života, naplnená hnedou a šedou farbou, no druhá tvár je zelená, vystlanou oázou, nad ktorou rastú palmy. Ait Ben Haddou je najčarovnejšie pri západe slnka. Vtedy sa celé hlinené mesto sfarbí do príjemných, teplých farieb a zdá sa, akoby žiarilo. Po návšteve treba prejsť rieku na druhý breh, sadnúť si do niektorej z reštaurácií s výhľadom a nechať sa unášať na vlne marockej kuchyne a bezchybnom tadžíne s mätovým čajom.

3. marca 2014

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš