Portugalská Coimbra: V meste mladých

Portugalská Coimbra: V meste mladých
Tomáš Kubuš

Portugalské mesto Coimbra sa stalo synonymom pre najstaršiu univerzitu v krajine. Mesto mladých je však pretkané starobylými uličkami, kostolmi, skvelou kuchyňou aj ťahavými tónmi legendárneho fada.

Sladké ráno v uliciach mesta

Začínať deň v Portugalsku netreba rýchlo, všetko má svoj čas, netreba sa nikam ponáhľať, pretože ako vravia domáci – nič neutečie. Pohoda sa rýchlo zaplní ulicami a hoci sa do práce niektorí náhlia, väčšina ľudí zapadne do malých kaviarničiek, barov či cukrární, aby sa naštartovali kávou či skvelými portugalskými koláčikmi. Mesto je vďaka svojej historickej Univerzite Coimbra mestom mladých a cítiť to aj z jeho ulíc. Niektorí ešte dospávajú nočné návštevy barov, ale mnohí už sedia vonku na cigaretke, knihy položené na stole a hodina času do najbližšej prednášky. Cukrárne rozvoniavajú miestnymi sladkosťami a kto chce ochutnať tú najtradičnejšiu, ten by mal siahnuť po koláčiku zvanom Pastel de Nata.

Portugalská Coimbra: V meste mladých
Tomáš Kubuš
Sú to menšie či väčšie košíčky z lístkového cesta, ktoré naplnili zmesou vaječných žĺtkov, vanilky, škorice, mlieka či smotany a nechali na chvíľku zapiecť. Tie najlepšie robia v lisabonskej štvrti Belém, ale ani tu nebudete sklamaní. Stará Coimbra sa tiahne nahor k pahorku, aby sa tu na jeho vrchole stretla s univerzitou, no zaujímavé štvrte sa obtáčajú aj okolo rieky Mondego, ktorá Coimbru pretína. Hovorí sa, že za riekou stoja novšie štvrte, no kto chce a dá tejto časti Coimbry šancu, ten tu nájde pár skladačiek miestnej histórie. Je to paradox, no most Ponte de Santa Clara pretínajúci rieku a spájajúci oba brehy patrí k najobľúbenejším miestam v celom meste. Len odtiaľto totiž návštevník uvidí celý pahorok so starou Coimbrou. Už Rimania odhadli jej zaujímavú polohu, no až o niekoľko storočí neskôr ho Maurovia pretvorili na významné centrum, ktoré slúžilo ako spojka medzi moslimským a kresťanským svetom. Svoj vzlet do historických kníh na seba nenechal dlho čakať a po tom, ako sa Portugalcom podarilo vyhnať Maurov preč, kráľ Alfonz I. premenil Coimbru na hlavné mesto. Hoci ho na jeho mieste dnes vystriedal 200 kilometrov vzdialený Lisabon, povesť významného mesta sa tu aj tak nestratila. Panoráma starej Coimbry nemá jedinú chybu. Pahorok dokonale pokryli domy a niektoré majú fasády natreté pastelovými farbami, aby vytvárali oku lahodiaci obrázok. Porozhadzované domčeky splývajú do obrovského mesta a to je ukončené univerzitou, ktorá nad mestom sedí ako kráľovská koruna. Len jej hodinová veža sa ešte viac dvíha k oblakom, aby mohla všetko zo svojho miesta sledovať. Za mostom ležia v zemi ruiny kláštora Santa Clara-a-Velha. Ako napovedá názov, je starým kláštorom, pretože nový kláštor zasvätený svätej Kláre stojí neďaleko odtiaľto. Starý kláštor tu stál už v 14.storočí a nebyť záplav a nánosu bahna, ktorý ho pochoval, stál by tu dodnes. Takto sa tu zo zeme vynárajú len pôsobivé romantické ruiny.

Portugalská Coimbra: V meste mladých
Tomáš Kubuš

Z nábrežia k poháru vína

Portugalská Coimbra: V meste mladých
Tomáš Kubuš
Nábrežie rieky Mondego patrí v Coimbre k obľúbeným miestam, pretože ponúka stovky metrov príjemných prechádzok, ktoré vyhľadávajú najmä mladé páry. Tu, skrytí pred zrakmi mesta kráčajú pomedzi aleje stromov a hľadia na rieku uháňajúcu cez mesto a kamenné mosty. Až keď sa rozfúka vietor od vody, je čas odísť a stratiť sa v útulných uličkách kopcovitého mesta. Atmosféru nábrežia nádherne dotvára aj staručký hotel Avenida, ktorému vdýchli dušu začiatkom 20.storočia. Z vonku pôsobí obyčajne. Niekoľko poschodí, ošúchaný nápis, reštaurácia a recepcia. Kto však vkročí dnu, na toho dýchne duch starej doby doplnený o čiernobiele fotografie a starý dobový inventár. Chodbu stráži ťažký, masívny drevený stôl, stoličky a z rohu miestnosti sa díva klavír. Byť tu v hoteli je ako cestovať v čase a ocitnúť sa v Portugalsku minulého storočia, kedy ľudia prichádzali s veľkými kuframi a trávili tu niekoľko dní či týždňov. Až v uliciach Coimbry si človek uvedomí, v akom neskutočne živom meste sa ocitol. Je školský rok, tak mesto pulzuje do neskorého večera, ale keď nastanú prázdniny a tisíce študentov sa vrátia domov, mesto zaplní pokoj a ticho príznačné pre malé mestá. Podniky na prahu starého mesta sú plné takmer do poslednej stoličky. Mnohé z nich vyložili svoje letné terasy a sedí sa priamo na ulici, ako je v tejto oblasti dobrým zvykom. Život sa tu neodohráva doma za zatvorenými dverami či stenami, ale priamo pod holým nebom v tieni budov a katedrál. O mladých tu samozrejme nie je núdza, tak sa z ulíc ozýva hudba, ale aj muž s gitarou či iní umelci. Na stoloch stoja poháre naplnené pivom aj sladkým, portským vínom, ktoré Portugalsko preslávilo. Kto má čo i len trochu rád sladké vína, ten musí zvodom portského na mieste podľahnúť. K tomu misku zloženú z orieškov, olív a syru a človek sa rázom zamiluje do celého Portugalska. Hlavná trieda pretínajúca spodné mesto je výstavná, no ako päsť na oko pôsobia niektoré budovy, ktoré ľudia pred rokmi opustili. Pomaličky chátrajú a ak sa o ne nikto nepostará, nečaká ich svetlá budúcnosť. Portugalsko patrí ku krajinám, kde kríza klope na dvere, tak sa určite nebude nikto zaujímať o stav polorozpadnutých budov v Coimbre. Na konci ulice Visconde da Luz sa domy rozostúpia a vytvoria priestranné námestie. Zdobí ho významná katedrála Santa Cruz, ktorú miestni prezývajú Igreja de Santa Cruz, teda svätý kríž. Večerná omša sa skončila pred pár minútami, tak celý priestor zaplavili ľudia. Vstúpime dnu do ticha. Tak ako má Paríž či Rím svoj Pantheon, Coimbra má Santa Cruz. To preto, lebo tu pochovávali prvých portugalských kráľov, vďaka čomu sa katedrála stala jednou z najdôležitejších v celej krajine. Nielen jej fasáda pôsobí honosne, ale aj interiér nesie stopy šikovných umeleckých rúk. Manuelský štýl typický pre stredoveké Portugalsko sa tu mieša s ostatnými prvkami a samozrejme nesmie tu chýbať ani časť vykladaná tradičnými kachličkami zvanými azulejos.

Kolíska vzdelanosti

Portugalská Coimbra: V meste mladých
Tomáš Kubuš
Spodné mesto plné obchodov, butikov, reštaurácii a podnikov oddeľuje od mesta starého kamenná brána Almedina. Možno je jej názov pozostatok z dôb, kedy celý Pyrenejský polostrov ovládali Arabi, pretože medina v arabčine znamená “mesto”. Stačí pár krokov jej tmavými útrobami a odrazu z brány vystrelí strmá ulička smerom nahor do kopca. Tu začína stúpanie až k budove Univerzity Coimbra. Väčšie reštaurácie sa stratili a objavujú sa tu len malé bary zložené z niekoľkých stoličiek a nostalgickej atmosféry. Z protiľahlého obchodíku vytancovali priamo na dláždenú ulicu tóny smutnej a rozťahanej hudby zvanej fado. Podľa domácich vznikol tento štýl priamo tu v uličkách mesta a kto sa v nich ocitne a započúva sa, ten tomu uverí, pretože sú ňou nasiaknuté budovy aj fasády mesta. Smutné piesne, osamelá socha, zopár ľudí a ošarpanosť námestia sa tu zlievajú do jednej kopy. Čím bližšie sa človek dostáva na vrchol k pahorku s univerzitou, tým je mu jasnejšie, že sa ocitol v študentských štvrtiach. Veľkú časť obyvateľov týchto ulíc tvoria mladí a mnohí majú balkóny ozdobené vlastnými vlajkami, či dokonca vyhlásenými republikami s vlastnými, často recesistickými zákonmi. Jedna republika strieda druhú, vlajky sa trepocú vo vetre, steny sú oblepené letákmi s hľadaním izby či práce a sem-tam sa v rohoch ulíc objavia kôpky smetí s plechovkami od piva. Človek tu pri prechádzke prejde niekoľkými republikami a pritom ani len neopustil Coimbru. Pahorok patrí od 13.storočia Univerzite. Patrí k najstarším a najvýznamnejším univerzitám celej Európy a od svojho založenia plnia funkciu kolísky vzdelanosti. Všade naokolo sa to hemží študentmi. Niektorí postávajú v skupinkách pred bránami, iní ležia vyvalení v tráve, ďalší zase opretí o svoje mopedy a ten zvyšok sa rýchlo premiestňuje sem a tam, akoby ich naháňali neviditeľné postavy. Aj keby sa mohlo zdať, že univerzita predstavuje len jednu budovu, opak je pravdou, pretože pri 20-tisíckach študentov, ktorí miestnu alma mater navštevujú, by to ani nebolo možné. Univerzita v Coimbre pôsobí ako malé mesto poskladané z viacerých budov. Niektoré sú moderné, obrovské, no najkrajšou časťou je bez pochýb historická budova univerzity, kde sa začali písať jej dejiny. Za priečelím sa objaví nádvorie s hranatou zvonicou, cez ktoré pobehuje niekoľko študentov v dlhých čiernych plášťoch. Rozdávajú brožúrky, predávajú knihy a robia sprievodcov. Najväčším ťahákom je stará knižnica pripomínajúca múzeum, univerzitná kaplnka, ale poteší aj výhľad na mesto, ktoré sleduje socha kráľa Joaa III. Univerzitu síce nezaložil, ale rozhodol, že bude natrvalo udomácnená tu v Coimbre.

Portugalská Coimbra: V meste mladých
Tomáš Kubuš

Príbeh starej katedrály

Cestou nazad do mesta ponúkne Coimbra historickú prechádzku okolo niekoľkých zaujímavých kostolov. Z ničoho nič sa ulice rozostúpia a z malého námestia vyrastie staručká katedrála Sé Velha, ktorú všetci opisujú ako najstaršiu románsku katedrálu celej krajiny. Pri pohľade na západnú a východnú fasádu má človek pocit, že hľadí na dve rozdielne stavby, no majú jedno telo. Západná je strohá s vysokými románskymi oknami a okenicami, zatiaľ čo východná je ozdobená oblúkmi a vyrastá z nej malá zaoblená kaplnka. V 12.storočí ju nechali postaviť králi po víťaznej bitke pri Ourique, kde sa definitívne Portugalci zbavili Maurov. Kráľ Alfonz Enriques si práve po nej zvolil Coimbru za hlavné mesto krajiny. Vnútro je posiate stĺpmi, ktorých hlavice nesú geometrickú a florálnu výzdobu, pretože ich stavali mozarabovia, teda kresťania žijúci v islamskom prostredí, ktorí si prisvojili množstvo moslimských zvykov. To preto sa vyhýbali zobrazovaniu živých bytostí a ľudských tvárí. Ľudia sa mlčky prechádzajú interiérom katedrály a takmer nikto neobíde hrob Alžbety Aragónskej, ženy niekdajšieho kráľa Denisa. Kto sa sem zatúla a podnikne cestu do útrob katedrály, ten sa môže ocitnúť aj v krížovej chodbe – hotovej oáze pokoja vyplnenej záhradou. Cestičky sa kľukatia smerom dole a každú chvíľku sa objavia schody. Pred svojimi domami posedávajú raz starší muži, inokedy skupinka žien a sem-tam si ulicami rázne vykračuje dedko v obleku o paličke, akoby tu schody ani neboli. Už stačí len zísť dole, počkať na tmu, nechať sa opojiť sladkým portským vínom a to sa postará o to, aby sa spomienky na Coimbru premenili na nesmrteľné.

11. októbra 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš