Po sedemnástich rokoch Hámor zvesil z Lhotse „pytel“

Po sedemnástich rokoch Hámor zvesil z Lhotse „pytel“
Peter Hámor SITA

V utorok 21. mája ste stáli na štvrtom najvyššom bode Zeme – 8516 m vysokom vrchole Lhotse. Sedemnásť rokov ste tam mali „zavesený pytel“. Vysvetlite, ako je to s tým „zaveseným pytlom“.

„V našom horolezeckom žargóne sa tak hovorí situácii, keď sa nepodarí výstup až na vrchol. V roku 1996 som bol prvýkrát v Himalájach s cieľom vyliezť na túto štvrtú najvyššiu horu sveta. Ako absolútny himalájsky zelenáč som vtedy spolu s Vladom Zbojom zaplatil nováčikovskú daň. Dostali sme sa do výšky asi 7360 metrov, ďalej to už nešlo. My sme si mysleli, že keď sa nám podarilo vyliezť niečo v Tatrách a niečo v Alpách, že už všetko vieme, ale zistili sme, že Himaláje sú o niečom inom.“

Tá vaša tohtoročná expedícia bola teda o výstupe na Lhotse?

„Ja do Himalájí nikdy nejdem iba na ten jeden výstup. V rámci jedného ´výletu´ je to vždy viac, program si urobím širší. Vždy si ho postavím tak, aby som na ten skutočný vrchol bol dokonale pripravený po každej stránke – kondičnej, aklimatizačnej, aby som bol v psychickej pohode a predovšetkým, aby som si zvýšil apetít, chuť na lezenie. Preto sa snažím, aby to bolo čo najpestrejšie.“

Takže o čom to bolo tentoraz? Do Nepálu ste odchádzali už v polovici marca. Čo ste tam robili takmer dva mesiace?

„Pred hlavným výstupom sa potrebujem rozchodiť, aklimatizovať sa na nadmorskú výšku. To nejde zo dňa na deň. Preto si vyberám nižšie kopce a treky vo výškach okolo štyritisíc metrov, aby si organizmus zvykol na záťaž. Do základného tábora pod Lhotse sa ide cez údolie Solokhumbu. Keďže rovnaká cesta vedie aj pod susedný Everest, býva to tam v poslednom čase veľmi zaľudnené, na nejaké ´špacírky´ to veru nie je. Preto som začal trekom okolo Manaslu.“

Určite to nebol náhodný výber.

„Tých dôvodov bolo niekoľko. Mal som tam možnosť stráviť niekoľko dní a nocí medzi štyrmi a piatimi tisícami, čo je ideálne na výškovú aklimatizáciu. Chcel som vidieť Manaslu z každej strany. Doteraz som tento vrch poznal iba z fotografií. Bol som zvedavý, ako steny vyzerajú v reáli. Prešiel som celý okruh okolo. Boli to veľmi príjemné a pekné dva týždne. Potešilo ma, že to tam nie je také zaľudnené ako napríklad spomínané údolie Solokhumbu.“

Čo ste o Manaslu zistili? Prekvapil vás tento vrch niečím? Aký je?

„Skutočne impozantná hora. Videl som východnú stenu, pozrel som si severné Manaslu, západnú stenu. Mám teraz veľa vlastných fotiek, množstvo inšpirácií na možné budúce cesty.“

Zostaňme však teraz pri tej vašej nedávno úspešne ukončenej expedícii. Stačil vám trek okolo Manaslu na všetko to, čo ste potrebovali na výstup na Lhotse?

„Pôvodne som počítal s tým, že pochod bude trvať dlhšie, ale išlo to rýchlejšie, ako som plánoval. Preto som si to ešte namieril do základného tábora pod moju srdcovku – Annapurnu. Bola to taká predlezecko-motivačná návšteva miesta, na ktorom mi bolo v minulosti veľmi dobre. Bolo to fajn. Mal som z toho veľmi príjemný pocit. Ako doma… Kochal som sa pohľadom na vrchol, na ktorom som stál už dvakrát. Uvedomil som si, že už sa naň pozerám úplne inými očami ako pred prvým, ale aj potom neskôr pred druhým výstupom. Opäť som si veľmi silno uvedomil, že mám tie hory rád, je mi v nich dobre a som tam šťastný.“

SITA

Ale teraz už poďme do základného tábora pod Lhotse. Na takú výpravu sa nechodí sólovo. Ako to vyzeralo s vašou expedíciou?

„V hlavnom meste Nepálu Káthmandu sme sa stretli štyria – ja, Rumun Horia Colibasanu, Španiel Jorge Egocheaga a Talian Marco Confortola. Tvorili sme partiu, ktorá nebola v tých kopcoch prvý raz. S Horiom som už absolvoval niekoľko expedícií, takisto s Jorgem sme sa nevideli prvýkrát. Marco sa pridal a ukázal sa ako veľmi dobrý parťák – štandardný, veselý, temperamentný Talian s expedičnými sudmi plnými dobrého talianskeho jedla. Po tejto stránke bol veľmi platným členom nášho zoskupenia (smiech). V tejto zostave sme vyrazili pod Lhotse.“

Už ste vtedy cítili ten spomínaný výstupový apetít?

„Už áno, ale ešte sme si plánovali najskôr vystúpiť na neďalekú sedemtisícovku Pumori. Je to nádherná, povedal by som ´dospelá´ hora, ktorá by si zaslúžila samostatnú expedíciu. Nie je to žiadny ľahký výstup. Príprava naň musí byť rovnaká ako na osemtisícovku. Pôvodne sme boli dohodnutí s ďalšou partiou, že si spoločne zaplatíme povolenie na výstup, ale oni od toho v poslednom momente odskočili. My dvaja s Horiom sme sa rozhodli, že celú tú byrokratickú a pre dvoch ľudí finančne náročnú tortúru nebudeme ani skúšať.“

To znamená rovno na Lhotse?

„Nie, nie, nie. Vybrali sme si susedný Island Peak. Je síce o tisíc metrov nižší, ale je v kategórii ´trekových´ kopcov, na ktoré netreba zvláštne povolenie. Ja som ho mal v očiach už dlho, ale akosi nikdy nebol čas, mal som iné ciele. Teraz naň dozrel čas.“

Stálo to za to?

„Je to jeden z mála vrcholov, na ktorých sa dá postaviť stan a prenocovať tam. To ma veľmi lákalo. Nikdy som doteraz netrávil noc na najvyššom bode cesty. Tesne pod vrcholom je plató vo veľkosti niekoľkých futbalových ihrísk. Práve na ňom sme strávili noc. To ráno mám ešte stále pred očami. Fantastický východ slnka, ktorý sme pozorovali z vrcholu hory, s nádhernými výhľadmi na južnú stenu Lhotse, na Ama Dablam, kde som bol v roku 2008 s Poliakom Piotrom Morawskim. Zážitkovo neopísateľne nádherné.“

To už sa blížil koniec apríla a s tým aj prvé priaznivé obdobie výstupov v roku. Tak už poďme k hlavnému cieľu – Lhotse.

„Vedel som, kam idem, vedel som, do čoho idem, ako ten kopec vyzerá. Oveľa jednoduchšie sa mi pripravovala taktika výstupu. Vedel som, akým spôsobom tam chcem ísť, koľko času tam budem musieť stráviť. Mal som z toho viac radosti ako stresu, strachu a problémov.“

Čiže žiadne prekvapenia?

„Ale áno. Hneď na začiatku ma milo prekvapil ľadopád Khumbu. Ním treba prejsť do kotla medzi Everestom a Lhotse. Pamätal som si, že to pred tými sedemnástimi rokmi bolo nebezpečné. Všade hrozia labilné ľadovcové veže spadnutím. My sme to tentoraz zobrali trochu viac vľavo smerom k Everestu. Bolo to kratšie, jednoduchšie a oveľa pohodovejšie ako v roku 1996.“

Zatiaľ to všetko vyzerá ako jednoduchá idylická prechádzka.

„O čo príjemnejší bol nástup, o to horší bol záver. Na úplný vrchol Lhotse vedie veľmi strmý asi sedemsto metrov dlhý žľab. V minulosti býval zasnežený. V posledných rokoch je však snehu veľmi málo a je tam skôr tvrdý ľad, takzvaný blue ice, alebo – čo je ešte horšie – sú tam odkryté holé skalné steny, kde tie kamene sú veľmi nestabilné, je to skôr taká šotolina, ktorá sa sype. Nikto nevie, kedy, v akom množstve a v akej veľkosti budú kamene padať. Sú to také ostreľovania projektilmi vo veľkosti od zápalkových škatuliek až po chladničku. Treba mať aj kus šťastie. Ten záver bol naozaj nebezpečný.“

Dávid Zabadal

To už sme na vrchole? Veď sme ešte nepostavili ani jeden tábor…

„Základný tábor je pod ľadopádom Khumbu vo výške asi 5600 m. Na hornom konci ľadopádu asi o päťsto metrov vyššie sa stavia prvý tábor. Potom treba prejsť na druhú stranu spomínaného kotla do výšky asi 6400 m pod juhozápadnú stenu Everestu, kde sa stavia druhý tábor. Je to na takej ľadovcovej moréne. Keď zasvieti slniečko, tečie tam voda, takže absolútny komfort. Tam sme my mali predsunutý základný tábor ABC (advance base camp – pozn.), ktorý bol relatívne dobre zásobeným potravinami. My sme tam mali napríklad šunku, syr a sušené polievky s varičom. Odtiaľ sme už pokračovali s jedným stanom až na vrchol. Tretí tábor je už v západnej stene Lhotse asi vo výške 7300 metrov, a posledný bivak sme mali o ďalších päťsto výškových metrov ďalej. Tam sa rozdeľujú cesty – doľava vedie smerom do Južného sedla na Everest a rovno hore do spomínaného žľabu na Lhotse.“

Takže na prvý pokus to išlo až na vrchol?

„Také jednoduché to zase nebolo. Pri takejto výprave je dobré mať stále informácie o počasí. Už na niekoľkých výpravách som spolupracoval s Portugalčanom Vitorom Baiom. Aj teraz sme boli v stálom spojení. Už sme boli v ´trojke´, keď nám avizoval, že príde veterné počasie. Rozhodli sme sa, že sa vrátime, že nemá význam v takej výške čakať na lepšie podmienky a míňať si jedlo, ktoré sme si museli hore ťažko vyniesť. Tá perióda veterného počasia sa natiahla, a tak sme zišli až do prvej dediny Deboche, kde sú prvé stromy, tráva, kvety. Strávili sme tam tri noci. To bolo veľmi dobré, pretože sme nazbierali sily a energiu, ktoré by sme vo výške 5600 m nikdy nezískali. Vitor nám medzitým napísal, že 20. mája bude dobré počasie a 21. mája veľmi dobré. Presne toho sme sa držali. V pondelok 20. mája sme vyšli až do ´štvorky´ a v utorok 21. mája sme boli na vrchole.“

Ako vyzeral ten „summit day“?

„O polnoci sme mali budíček, o druhej nadránom sme vyrážali smerom k vrcholu. Trvalo nám to niečo vyše osem hodín. Ja s Horiom a Jorgem sme prišli hore prakticky naraz, Marco a ďalší Španiel Alex Txikon, ktorý sa k nám pridal v závere výstupu, prišli hore chvíľu po poludní.“

Oslavujú horolezci výstup priamo na vrchole ako trebárs futbalisti hneď po strelení gólu?

„Ja si to naplno vychutnám až dole. Priznám sa, že na vrchole sa bojím najviac. Je pravda, že vtedy mám za sebou tú fyzicky náročnejšiu časť výstupu. Viem však, že zostup býva tiež ťažký. Keď som si predstavil ten nepríjemný žľab s padajúcimi kameňmi… nebudem klamať, mal som strach. Boli sme na vrchole iba chvíľu.“

Aké to teda bolo pri ceste dole?

„Dolu sme schádzali dva dni. Ešte v utorok sme zišli až na miesto tretieho tábora, prespali sme tam, v stredu sme sa niekedy popoludní dostali do ABC. Teoreticky by sme mohli zísť až dole. Do večera sme tam však ´prevegetili´, užívali sme si to, že už máme väčšiu, strmšiu a nebezpečnejšiu časť za sebou. No a nechceli sme riskovať cestu ľadopádom, ktorý je pri slniečku nebezpečnejší. Nemali sme najmenší dôvod ponáhľať sa. Ráno sme pohodlne všetko zbalili a za tri hodinky sme boli dole v základnom tábore. Ja totiž nerád z kopca utekám, chcem si to celé ešte vychutnať. Rád idem potichu, pomaly. Neutekám, zostupujem.“

Užívate si to…

„Áno, ale tá absolútna úľava, také to príjemné ´prázdno v hlave´ a čistá myseľ ´vypraná do biela´ – to prichádza až v základnom tábore. Tam prichádza čas vydýchnuť si, užiť si radosť z úspechu. Príjemný bol potom aj zostup do mesta Lukla celým údolím Solokhumbu, ktoré už bolo vyprázdnené. Vládlo príjemné počasie, ticho, pokoj, k tomu čistá hlava… Tam sa pre mňa expedícia definitívne skončila. Bola veľmi pekná.“

Kým ste sa dostali domov na Slovensko, uplynuli ďalšie dni. Ešte stále však na vás vidno, že ste štíhlejší, ako ste do Himalájí odchádzali.

„To je len zdanie. Ja som taký nechudnúci typ (smiech). Je pravda, že výdaj energie je v tých nadmorských výškach obrovský. Chuť do jedla je tam menšia ako doma, kde stačí prejsť ku chladničke a niečo už sa v nej nájde. Ja za expedíciu zhodím tak päť – šesť kíl. Smutné je, že človek v tých výškach stráca najmä zo svalovej hmoty, tá ´pneumatika´ okolo pása ostáva. Na konci potom každý vyzerá ako ´štandardný himalájsky hajzlový pavúk´ – s tenkými končatinami a veľkým bruchom.“ (smiech)

Koľko vám trvá regenerácia po takomto extrémnom výkone?

„Fyzicky už som v poriadku, už opäť hrávam s kamarátmi futbal, som schopný fungovať rovnako ako pred expedíciou. Dôležitá je teraz skôr tá psychická regenerácia – nabrať chuť na ďalšie dobrodružstvo. Teraz som v štádiu nemyslenia na lezenie, aby som potom mal o to väčšiu chuť na ďalšie osemtisícové kopce.“

Len mi nehovorte, že sa ako Popradčan dokážete na Tatry len dívať z obývačkového fotela…

„Tak to naozaj nie. Samozrejme, Tatry sú súčasťou mojej regenerácie. Už som veľmi dávno netrávil leto v našich najmenších veľhorách na svete. Vždy, keď som niekde na expedícii vo svete, želám si byť niekde v južnej stene Volej veže alebo Širokej veže, lebo tie južné tatranské steny vyhriate slnkom sú čarovné. Už som si ich veľmi dávno nevychutnal. Teraz konečne budem mať tú možnosť a neskutočne sa na to teším.“

No a čo Himaláje? Určite sa vám už v hlave roja nové nápady.

„Neviem, kedy to príde. Do Himalájí chcem ísť, budem robiť všetko preto, aby som sa tam ešte dostal. Môžem prezradiť, že najbližšia expedícia bude určite stavaná na Manaslu. Hovoril som s Poliakom Adamom Bieleckim, ktorý ma nahováral ísť tam ešte tento rok na jeseň. Je to časovo aj finančné veľmi náročné. Chcelo by to najmenej dvadsaťtisíc dolárov. S najväčšou pravdepodobnosťou si to posuniem na budúci rok. Alebo na niekedy inokedy…“

Prehľad úspešných výstupov Petra Hámora na osemtisícovky:

1998 – Mt. Everest (8848 m n. m.)

2006 – Broad Peak (8047 m n. m.), Annapurna (8091 m n. m.) a Čo Oju (8201 m n. m.)

2007 – Nanga Parbat (8126 m n. m.)

2008 – Gašerbrum I (8068 m n. m.) a Gašerbrum II (8035 m n. m.)

2010 – Annapurna (8091 m n. m.) – prvý človek na svete, ktorý druhýkrát vystúpil na Annapurnu

2011 – Makalu (8463 m n. m.)

2012 – Kančendžonga (8586 m n. m.) a K2 (8611 m n. m.)

2013 – Lhoce (8516 m n.m.).

Zostávajúce vrcholy vyššie ako 8000 m, na ktorých ešte nebol:

Dhaulágirí (8167 m n.m.)

Manaslu (8163 m n.m.)

Šiša Pangma (8046 m n.m.)

13. júna 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Zdeno Suchý