Ak chcete zažiť peklo, stačí prejsť túto rieku na druhú stranu, povedal nám akýsi vojak v otrhanej uniforme. Sme v Brazzaville, hlavnom meste Republiky Kongo, bývalej francúzskej kolónie. Náš smer je Demokratická republika Kongo. Všetci nás pred touto cestou varovali.
Demokratická republika Kongo (DRC), bývalý Zair a bývalá belgická kolónia. Vraj dno ľudstva. Jedna z najnebezpečnejších krajín našej zemegule, na míle vzdialená od našich záujmov. Chceme poznať pravdu, ako to tam naozaj je. A zdolať jednu z najťažších ciest na svete, prejsť Kongo od západu na východ. Sme na to dvaja. Ja a Matúš.
Z totálnej biedy do trochu menšej
Hneď na druhom brehu rovnomennej rieky leží hlavné mesto DRC, Kinshasa. Slová vojaka berieme s rezervou. Po mesiacoch v Afrike vieme, že ničomu sa nedá veriť. Jeden vám povie, že máte ísť doprava, druhý doľava, tretí rovno, iný, že cesta bude trvať štyri dni, ďalší, že dva mesiace. Pravda je niekde uprostred. Lebo to, čo platí dnes, zajtra už nebude.
V prístave nastala poriadna vrava. K brehu prichádza trajekt. Keď vidíme tie stovky ľudí s nákladom, ponáhľame sa dopredu i my. Vtom sa nám naskytá neuveriteľný pohľad. V momente, keď trajekt prirazil k brehu, vybehli z neho desiatky ľudí. Na telách mastné kusy potrhanej látky, na chrbte si každý nesie záplatami pozašívané vrecia s tovarom.
Zúfalo sa snažia preraziť tých, čo bežia opačným smerom, teda na loď. Takýto stres vidieť možno len v depe F1. Vyzuť- obuť. Súčasne a extrémne rýchlo. Trajekt totiž stojí pri brehu len pár minúť. Za ten čas sa musia vylodiť a nalodiť nielen ľudia, ale aj tovar. Všetko sa to deje v strašnej hlasitej panike.
Pre nás, cudzincov, je jasné, že sme na hranici dvoch štátov. Lenže miestni to vnímajú ako šancu prekĺznuť z totálne biednych do aspoň trochu menej biednych pomerov. Bez pasu a peňazí, ale s vidinou lepšieho života. Dve Kongá, no predsa o chlp lepší život.
Za pokus to stojí, hoci sa treba predrať cez policajtov na hranici. Tak ako každý deň, i dnes si ich tu počkali. Mlátia ich hlava nehlava palicami. Niekoľkých zrazia k zemi, ale pár im prekĺzne a stratí sa nenávratne v africkej džungl“. Chytených a dobitých hneď hádžu naspať na loď. Bez pasu, peňazí a už aj bez tovaru.
Vojna v očiach
Víta nás pochmúrna Kinshasa. Na fasádach domov stále vidieť dostrieľanú omietku z občianskych vojen. Budovy pôsobia zhnito, výklady obchodov sú zamrežované, ulice zaprášené. Na ceste je chaos. Dobytok, vozy a autá sa vyhýbajú obrovským jamám.
Dostať sa z mesta von zabralo hodiny. Po osemdesiatich kilometroch končí asfaltka. Začína po našom poľná cesta. Lenže toto sú poriadne hlboké koľaje. Na chvíľu som dostal strach, že sme zablúdili, ale mapa neklame. Toto je hlavná cesta medzi dvomi najväčšími mestami v Kongu, Kinshasou a Lumumbashi. Je to asi tisícšesťsto kilometrov. Bude nám to trvať týždeň alebo mesiace?
Domy s plechovou strechou vystriedali chatrče so slamenou. Tých pár áut na ceste vymenili na kosť vychudnuté kravy, mulice či kozy. Ľudia zúbožení, špinaví a mnohí chorí. Deti polonahé, usoplené, smutné. Snáď typický obraz Afriky.
Ale jedna vec je tu iná. Ukrutné dedičstvo občianskych vojen, zapísané nielen na amputovaných končatinách a jazvách na telách ľudí, ale predovšetkým v ich očiach.
Zastavuje nás hliadka, snáď už desiata za deň. Každá chce bakšiš. Začnú obligátne: „S týmto autom sem nesmiete,“ alebo: „Za túto (slovenskú) ešpézetku budete platiť pokutu“. Ibaže tento raz nás policajt skutočne rozosmial. Aj keď rehot zatláčam dakde do žalúdka, ide to ťažko.
Pokuta za kraťasy
Vraj, dnes to bude dvesto dolárov za to, že máme oblečené kraťasy. Smiať sa nesmieme, bolo by to ešte horšie. Ale tiež sa mi už nechce strácať hodinu, dve vyjednávaním. Napokon mu dávame tri doláre a hodinky z Miletičky. Má nesmiernu radosť a púšťa nás ďalej. Vraj nás už nikto nebude zastavovať, on to zariadi.
Lenže sotva prejdeme kilometer, stojíme znova. Teraz pre zmenu pri akejsi čudnej polovojenskej jednotke. Mieria na nás samopalom. Vystúpil som z auta a o hlavu menší bojovník mi hovorí, že mu mám dať všetky peniaze.
A ja súhlasím, ale s tým, že ma najprv musí zastreliť a potom si ich môže viazať. Mám ich v zadnom vrecku nohavíc. Bol to risk so životom. Najprv nechápe, čo som si to dovolil, potom sa strašne rozosmeje. Všetkým okolo to povedal a všetci sa rozosmiali. A prišiel ku mne s tým, že som frajer.
Nič neplatíme, stačí zapaľovač a cigarety. Vypýtal si na mňa číslo na mobil a odvtedy mi volá každý mesiac: „How are you, Henry?“ Viac už povedať nestihne, v telefóne sa ozve pí…pí…pí…pí. Dôjde mu kredit. Zavolá až o mesiac, po výplate.
Za všetkým hľadaj diamanty
Sme v krajine, kde naplatia žiadne pravidlá. Jediný zákon je vojak a peniaze Ak by sme mu začali nadávať, odíde aj s našimi dokladmi a nechá nás tu stáť niekoľko dní. Táto situácia sa opakuje deň čo deň. Armáda, polícia, tajná služba pri vstupe do dediny, to isté pri výstupe. Na jednu dedinu potrebujeme tri dni.
No dnes máme ešte iný problém. Zapadli sme do bahna a roztrhli lano navijaku. Sme bezradní. Vyslobodiť z bahna nám prišlo pomôcť asi desať miestnych. Prišiel i plukovník. Už som začal rozmýšľať, čo za to zase bude chcieť. Ale tento je iný ako ostatní. Chce sa len rozprávať a čo najlepšie spoznať náš život.
Zotmelo sa a on nás pozval k sebe domov. Blatom ohádzaná drevená konštrukcia so suchými palmovými listami na streche. Jedna izba, jedenásť detí, rodičia, tehotná koza a dve mačky. Uprostred izby ohnisko. Nad ním zavesený jeden veľký hrniec a taniere všetkých tvarov a farieb.
Nikto nás nevíta, deti na nás nemo hľadia. Vo vnútri je tak zadymené, že oči nás pália, akoby nám do nich nasypali sušené čili papričky. Zabili pre nás sliepku. Je to sviatok, mať mäso. Na spanie nám ponúkli červenú prešívanú deku a môžeme si ľahnúť na zem k ohňu, na čestné miesto.
Plukovník sa rozrozprával. Začal, ako každý černoch, o svojom zlom živote. Zarába dvadsaťpäť dolárov a bakšiš mu pomáha prežiť. Chce, aby sme pochopili, že toto všetko okolo neho, táto bieda a beznádej, je jeden nezmysel.
Má päťdesiattri rokov a už musel bojovať raz s jedným kmeňom, potom zase s druhým proti ďalšiemu a napokon s tým posledným proti tým predošlým. Tvrdí, že za všetkým treba vidieť diamanty. Kšeftuje sa s nimi, vymieňajú ich za zbrane a vojakov nútia bojovať proti susedovi.
Plukovník a cukor
Kongo je bohatá krajina – na diamanty, nerastné bohatstvo, na prírodu. Ale ľudia z toho nič nemajú. Len bolesť a hlad. Anarchia tým „hore“ vyhovuje. Po dvoch hodinách tristných spomienok prichádza nečakaná otázka: „Zoberiete nášho syna Pascala domov, k vám do Európy? Je to múdry chlapec, určite sa tam bude mať lepšie, a potom aj my všetci.“
Nevedeli sme, čo máme na to povedať. Zostali sme ticho a nechali ho rozprávať svoj príbeh. Vybrali sme z našej tašky cukor a ponúkli sme i plukovníka. Vzal si pohár a naplnil si ho sladkými kryštálikmi skoro doplna a zvyšok doplnil čajom. Keď tak urobil už po tretíkrát, pýtam sa ho, ako to môže piť. Odpovedal stroho, že cukor ešte nejedol a už ani nebude. Tak si ho teraz vychutná.
Na deke sa spať nedá. Všetko nás kúše. Zrejme blchy. Po zemi behá hmyz rôznych tvarov a farieb. Plukovník sa privinul k žene a schoval sa s ňou pod deku. A my sa modlíme, aby si ráno na darovanie Pascala už nespomenul. Tak sa aj stalo. Keď sme sa prebrali, plukovník už bol preč. Zatvárame dvere a so zmiešanými pocitmi sa lúčime.
Ružové prekvapenie
Spať v dome bol pre nás aj tak luxus. Väčšinou sme spali v aute, na streche auta, pod autom, na strome, pod stromom, v stane, pred stanom. Podľa toho, kto viac chrápal. Hotel bol len sen. Také niečo v Kongu mimo najväčších miest sotva nájdete. Až na jeden akýsi, nazvime to motel.
Zaprášená dedina, na nerozoznanie od ostatných. Na plote hrdzavá tabuľka s názvom motelu U Margarite. Vošli sme do dvora a prudko zabrzdili. Do stredu cesty sa nám postavila obrovská černoška. Intuitívne sme vycítili, že to bude domáca. Zrejme Margarite. Pýtame sa na ubytovanie, no odpoveď je stručná: „No, sorry.“
Pozrel som sa okolo a vidím dvanásť dverí do izieb. Z jednej vytŕča traktor, z druhej hlava mulice, z tretej seno. Pýtam sa, ako to že nemajú voľné, keď je tu toľko izieb… Vraj čaká hostí. Ale vzápätí prišiel návrh, že môžeme spať v jej vlastnej izbe. Po prvotnom slušnom odmietnutí sme nakoniec prikývli. Ja som dostal posteľ, som najväčší.
Pozhasínali sme svetlá, prikryli sa spacákmi. Zrazu sa otvorili dvere, zažalo svetlo a v nich stála pani domáca. V ružovom negližé, s namaľovanými perami od ucha k uchu. „Hi, darling,“ oslovila ma s chtíčom v hrubom hlase. Ľahla si ku mne, časť postele sa nadvihla. Vyskočil som von, skôr by som povedal, že utiekol, a stratil sa v tme na verande, v zavesenom hamaku. Ráno sa pýtam domácej na hostí, ktorí mali prísť. A dostávam typicky africkú odpoveď: „Neprišli.“
Postavia nám loď?
Putujeme ďalej. Rieka Luange nie je ani tak široká ako hlboká. Žiadny most, kompa cez obdobie sucha nepremáva a prejsť na druhú stranu je prakticky nemožné. Cesta tu končí. Mladý černoch si nás obzerá a zrazu ohlási, že nám postaví loď. Je nám do smiechu, ale zároveň nám už nič iné nezostáva.
Zavedie nás k miestnemu bossovi. Loď bude. Za dvetisíc dolárov! Plakať či smiať sa? Sedíme v kruhu a vyjednávame. Boss, jeho radcovia, náš tlmočník a my. Mám pocit, že vyjednávame mier medzi dvomi znepriatelenými kmeňmi.
Po dvoch hodinách urobíme dohodu na štyridsať dolárov. Chlapi sa pustia do práce. Prinesú štyri staré pirogy. Krížom cez ne dajú dosky, zbúchajú ich a zviažu dohromady. Na ne položia plechové pásy, aby sme mohli vyjsť s autom.
Neveriac vlastným očiam, nalodili sme sa. Vpredu lode pádlovali chlapi ako o život, vzadu sa odrážali dlhočiznou palicou od dna. Preplaviť meter rieky trvalo večnosť. Kompa praskala, zvuky boli čoraz viac kvílivejšie a hlasitejšie. No spotení pádlovači sa usmievali. Ak by bola rieka širšia o desať metrov, loď by to určite nevydržala a dnes naše auto pláva v mori.
Cez Kongo sme šli dva mesiace. Jednotvárna ubolená krajina nám liezla krkom. Keď nás práve nevypočúva hliadka, zapadneme do bahna alebo piesku. Škodoradostne sa tešíme, keď zapadne iný terénny nákladiak, ktorý nám raz za čas skríži cestu. S nákladom prevyšujúcim korbu auta o niekoľko metrov. So stovkami bandasiek, nespočítateľným množstvom tovaru a s asi päťdesiatimi cestujúcimi na vrchnej celte.
Keď zapadne nákladiak, zídu sa ľudia. Vyhrabať desiatky ton vážiace auto dá zabrať aj armádnej pechote.
Možno sme urobili svetový rekord, keď sme prešli dvadsaťdva kilometrov za osem dní. Cez vycucávacie kontroly, cez neustále zapadanie do bahna, cez vysekávanie si ciest mačetou. Možno mal vojak v Brazzaville pravdu, že ak chceme zažiť peklo, máme prejsť cez rieku. Chvíľami to tak vyzerá. Ale i tu žijú ľudia, ktorí chcú to, čo chceme my: mier, šťastnú rodinu a normálny život.