Osvienčim: Návštevu koncentračného tábora mnohí nedokončia

Osvienčim: Návštevu koncentračného tábora mnohí nedokončia
Igor Daniš

Po asi trojhodinovej prehliadke Auschwitz I veľa návštevníkov z Osvienčimu odchádza nevediac, že tri kilometre vzdialený Auschwitz II v sebe ukrýva ešte o čosi viac autentickosti.

BRATISLAVA 27. júla (WEBNOVINY) – Máloktorý Slovák v školskom či už pokročilom veku aspoň raz nenavštívil poľský koncentračný tábor v Osvienčime (Auschwitz I). A ešte menej je takých, ktorí nad tým asi vôbec neuvažujú. Tí, ktorí jedno z najpochmúrnejších “múzeí” Európy a sveta navštívili, vedia o sile zážitku z tohto kedysi koncentračného tábora, do ktorého vás už pri vstupe zamrazí pri pohľade na smutne notoricky známu bránu s nápisom “Arbeit macht frei” (“Práca oslobodzuje”, pozn. red.).

Do pozornosti je však potrebné dať aj akési druhé “pokračovanie” tohto tragického príbehu z minulosti, a to neďaleký bývalý vyhladzovací tábor v dedinke Brezinka (Auschwitz – Birkenau alebo Auschwitz II.), ktorí mnohí pri návšteve často vynechávajú. Oberajú sa tak o veľký kus autentickosti.

Príchod: Nedajte sa oklamať

[captionid=”attachment_3626″align=”alignleft”width=”541″]IgorDaniš[/caption]

Ak do úvahy neberieme výletné akcie či hromadné výlety, vlastnou dopravou sa do poľského Osvienčimu vzdialeného asi 60 kilometrov od Krakova dostanete aj bez navigácie a väčších problémov. Samotný tábor je umiestnený takpovediac priamo v meste a je dostatočne jasne označený.

Zvyknutí obyvatelia Osvienčimu vás v prípade potreby tiež s ochotou odnavigujú. Nepríjemnosti v podobe navýšeného parkovania sa môžete vyhnúť už takmer tesne pred príchodom do tábora, ak budete ignorovať mladé dievčatá stojace pri ceste mávajúc na vás a ukazujúc vám smer parkovania. Lákajú vás na súkromné parkovisko, pričom len pár metrov za ním je oficiálne miesto na parkovanie určené návštevníkom za nižší poplatok. Cena parkovania je asi 8 zlotých (približne 2 eurá).

Šťastie na sprievodcu znamená veľa

[captionid=”attachment_3628″align=”alignright”width=”541″]IgorDaniš[/caption]

Pri troche šťastia alebo zodpovednom plánovaní sa dostanete do skupiny so slovensky hovoriacim sprievodcom, no ani rodný jazyk nemusí zaručovať plnohodnotné informácie. Okrem samotného zanietenia a spôsobu podania dôležitú úlohu zohráva vek a s tým spojená dĺžka pôsobenia na pozícii.

Z toho prameniaca sčítanosť a rutina môžu byť taktiež výhodou, ale hlavným benefitom je množstvo zozbieraných spomienok od návštevníkov, ktorí tábor prežili a následne si ho prišli po rokoch pozrieť. Ak vám bol pridelený práve takto skúsený sprievodca, nebudete mať núdzu o množstvo nenahraditeľných “zákulisných” informácií a príbehov, ktoré ešte plastickejšie vykreslia danú dobu a jej hrôzy.

Sprievodkyňa nám rozpráva: “Na tejto lavici ležalo vedľa seba šesť žien. Do toho mi skočí členka mojej skupiny a hovorí mi: “Nie, nie, zmestilo sa nás tam dvanásť, boli sme naukladané vedľa seba ako lyžičky”.”

Okrem základných informácií, ako je počet obetí či spôsob práce počas dňa, sa od skúsenejších sprievodcov dozviete napríklad aj to, ako sa medzi deportovanými väzňami rozmohla homosexualita či to, ako si velitelia tábora vyhliadli svoje milenky.

[captionid=”attachment_3630″align=”alignnone”width=”540″]IgorDaniš[/caption]

“Arbeit macht frei”

Koncentračný tábor sa ako trpká spomienka a výstraha zachoval len vďaka preživším odvážlivcom, ktorí hrôzy tábora zažili na vlastnej koži a posolstvo chceli zanechať pre ďalšie generácie. Pôvodne mal byť zrovnaný so zemou, čomu nasvedčuje aj zopár už zbúraných častí budov v areáli. Postup trasy po barakoch v Auschwitz I je viac menej zabehnutý.

[captionid=”attachment_3633″align=”alignleft”width=”541″]IgorDaniš[/caption]

Dozviete sa kedy, pre koho a za akým účelom bol postavený, vo vitrínach a za sklenenými tabuľami uvidíte autentické pozostatky po väzňoch, ako napríklad kúsky vlasov, nenápadné dreváky spôsobujúce oškieranie a následné ochorenia chodidiel, kufre s menami pôvodných majiteľov, zvyšky detského oblečenia, hygienického vybavenia či kuchynského náradia, ktoré nič netušiaci Židia, Poliaci či Rómovia so sebou priniesli v nádeji na lepší život.

Atmosféru dokresľujú novodobé sochy znázorňujúce vychudnutých väzňov umiestnené v niektorých miestnostiach, tabule s výrokmi na stenách či fotografie tvárí.

Autentickosť v porovnaní s až “muzeálnymi” expozíciami v barakoch dodávajú podzemné priestory bývalých “krematórií”, v ktorých sú umiestnené kremačné pece.

Auschwitz II – zapojenie ďalších zmyslov

[captionid=”attachment_3635″align=”alignright”width=”541″]IgorDaniš[/caption]

Pri vstupe do vzdialenejších barakov od hlavného vchodu do areálu je minulosť akoby čoraz bližšie. Sprievodkyňa nás varuje pred vstupom do jedného z barakov: “Nevstupujte, ak nechcete, je to tu zablšené”. Pohľad na nerovnú udupanú zem, ktorú navlhnutý vzduch mení na mazľavé blato je ešte o čosi reálnejší. Pri odchode po bočnej ceste nie primárne určenej pre turistov je zrazu cítiť akési nepohodlie.

“To je ešte pôvodná cesta,” povedala sprievodkyňa na margo hrboľatej cesty vyrobenej z kameňov rôznych veľkostí. Možno naraz aj pocítite bolesť z tých drevákov, ktoré ste pred dvoma hodinami videli vo vitrínke.

[captionid=”attachment_3637″align=”alignnone”width=”540″]IgorDaniš[/caption]

Koncentračný tábor Auschwitz I a Auchwitz – Birkenau sa stali symbolom holokaustu z obdobia konca druhej svetovej vojny. Tábor Auchwitz – Birkenau bol zriadený v roku 1941, počas jeho fungovania doň bolo deportovaných asi 1,3 milióna Židov, Poliakov, Rómov, homosexuálov a ďalších “nepriateľov národného socializmu”. Presný počet obetí nie je známy, odhaduje sa, že približne 1,1 milióna ľudí bolo v tábore zavraždených, asi 900-tisíc bolo deportovaných hneď po príchode do plynových komôr. Na následky neľudských životných podmienok zahynulo na podvýživu a rozšírené choroby približne 250-tisíc zajatcov. Koncentračný tábor bol v roku 1979 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

27. júla 2012

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Lea Podstanická