Omán: Krajina s vôňou kadidla

Omán: Krajina s vôňou kadidla
Tomáš Kubuš

Pobrežie obmývajú vlny Indického oceánu, v mori plávajú farebné tropické rybky, vlny križujú staré drevené rybárske lode, nad palmovými oázami sa dvíhajú ostré skaliská ozdobené pevnosťami a miestnymi bazármi sa šíri omamná vôňa kadidla. Vitajte v Ománe!

K zátoke pevností

Omán: Krajina s vôňou kadidla
Tomáš Kubuš
Slnečné lúče prebíjajúce sa cez okno do izby mi nedajú spať a akoby ma volali do ranných uličiek Muskatu. Už koncom 15.storočia ho arabský moreplavec Ahmed bin Majid opísal ako “prístav, aký nemá vo svete páru a kde je tovar, aký človek nenájde nikde na svete”. Muskat je iný ako ostatné hlavné mestá v oblasti Perzského zálivu. Ománčania sa nepúšťali do žiadnych megalomanských projektov, a preto si stará časť Muskatu zachováva svoju orientálnu príťažlivosť. Upravené uličky lemujú snehobiele domy s drevenými okenicami, ich nevinná farba dáva vyniknúť všadeprítomnej kvetinovej výzdobe a malé mešity sú vykladané modrými kachličkami. Scenéria okolo mesta vyzerá nádherne. Drsné, hnedošedé kopce rozprestreli svoje pazúry a zahryzávajú sa do mesta. Pôsobia neprekonateľne. Kedysi chránili starý prístav zo všetkých strán a jedinou prístupovou cestou k nemu bolo more. Moderné technológie si s nimi vedeli poradiť a dnes vedie z vnútrozemia k prístavu tunel. Panoráma, ktorá sa človeku otvorí, vyzerá, akoby sa za posledné storočia nezmenila. Začiatkom 16.storočia si Portugalci vyhliadli Omán ako vynikajúcu základňu pri ich obchodných cestách za korením do Indie. Obsadili mesto a prírodný záliv ozdobili dvojicou pevností Al-Miraní a Al-Džalalí. Nie je vôbec ťažké si predstaviť staré obchodné drevené lode s vysokými sťažňami, odkiaľ otroci z čiernej Afriky vyťahujú bedne plné exotického korenia. Na skalnatom výbežku stojí malá nenápadná stavba bielej farby. Sem sa kedysi chodili hinduisti rozlúčiť so svojimi zosnulými. Za morom už totiž leží India. Len kúsok od prístavu leží palác sultána Qaboosa. Vďaka tyrkysovo-zlatej farbe by sa skôr hodil do detskej rozprávky než do starého mesta. Sultán Qaboos sa teší v krajine mimoriadnej obľube, pretože sa snaží riešiť problémy obyčajných ľudí. Dvere do paláca zdobia zlaté erby s tradičnou ománskou dýkou khanjarom.

Kde sa miešajú národy

Omán: Krajina s vôňou kadidla
Tomáš Kubuš
Keď sa horúce dni ukladajú na večerný odpočinok, ulice sa začnú zapĺňať ľuďmi. Azda najživšou štvrťou celého Muskatu je miesto zvané Mutrah. Obkolesujú ho ostré skaliská, na ktorých stoja malé hlinené strážne veže. Kedysi ich spájalo opevnenie, no to odvial čas. Nad prístavom, kde kotvia dve “pirátske” lode, sa vypína pevnosť, akých sú v Ománe desiatky. Pobrežie lemuje nekonečná promenáda. Práve ona je tým najlepším miestom na zoznámenie sa s miestnymi ľuďmi. Omán je na prvý, ale aj druhý pohľad naozaj multikulturálna krajina. Ománski muži si vykračujú oblečení v krásne bielych odevoch, ktorým sa hovorí “dišdaša”. Sú dlhé až po členky a často ich zdobia pekné jemné ornamenty. Na hlave sedí čiapka “kuma” ozdobená vyšívanými vzormi. Podľa tradície by ju mala vyšívať manželka ako prejav náklonnosti. Ománčania patria k bohatým ľuďom, vozia sa na drahých autách, sadnú si do luxusnejších reštaurácii a vedia si užívať život. Ženy sú najčastejšie zahalené v čiernych “abájach” so šatkou ukrývajúcou vlasy. Tie konzervatívnejšie majú len úzky priezor, ktorým sa pozerajú na svet, no u mladších sa abája skracuje a z pod nej vykukujú moderné džínsy. Sedím na múriku a sledujem tento ľudský Babylon. Vedľa mňa sa postavila skupinka Pakistancov hľadajúcich v Ománe lepší život a väčšie zárobky. Okrem nich tu človek narazí na množstvo Indov, ženy v krásnych žiarivých šatách s tradičnou bodkou na čele, mladé Číňanky v minisukniach, alebo Balúčov z iránsko-pakistanského pohraničia. Všetci tu svorne nažívajú v ich novom domove. Je to akoby sa návštevník prechádzal niekoľkými krajinami súčasne. Toto je na Ománe krásne.

Omán: Krajina s vôňou kadidla
Tomáš Kubuš

Ománske vône

Omán: Krajina s vôňou kadidla
Tomáš Kubuš
Rybí trh sa s ránom prebúdza a pripomína neutíchajúce mravenisko. Za budovou trhu vyťahujú rybári s pomocou ostatných svoje drevené člny. Tí šikovnejší už pod plechovou strieškou čistia siete, ktoré pred chvíľkou vyprázdnili. Nad hlavami sa neúnavne točia ventilátory, aby to vo vnútri aj po dlhšom čase bolo znesiteľné. Desiatky rybárov sedia pred rozloženým úlovkom a hlasným zvolávaním sa snažia presvedčiť zákazníkov. Ocitol som sa uprostred každodenného divadla. Starí rybári, ktorým život na mori vtlačil vrásky do tváre, hlasno diskutujú medzi sebou. Dnes sa im darilo. Tri obrovské ryby im ležia pri nohách a pyšne ich dávajú na obdiv. Najviac sympatií získal starý dedko v dišdaši krémovej farby, čiapke a s bielou, zastrihnutou bradou. Celý húf červených rýb si rozložil priamo na zemi a spieva. Asi 500 metrov odtiaľto sa odohráva úplné iné divadlo, ktoré má aj s týmto niečo spoločné. Je to tiež trh, avšak nie rybí. Omamná vôňa kadidla poletuje vzduchom a stiahne návštevníka aj keby nechcel. Mladý predavač so šibalským úsmevom predáva kvalitné kadidlo z juhoománskej provincie Dofar ležiacej na hranici s Jemenom. Práve tu rastú tie najkvalitnejšie stromy produkujúce tento voňavý poklad. Ochotne prikladá stvrdnuté kúsky kadidla na rozžeravené uhlíky akoby chcel, aby sa jeho vôňa rozšírila do celého sveta. Málokto odolá a nekúpi si ho. Za ním sú obchodíky plné tradičného tovaru. Ománske oblečenie pre mužov i ženy, výstavné strieborné dýky drahé aj niekoľko sto eur, staré mince, santalové drevo, voňavky pestrých farieb a divokých vôní a v neposlednom rade si tu môže človek vypiť presladený čaj s mliekom.

Nizwa a jej pevnosť

Omán: Krajina s vôňou kadidla
Tomáš Kubuš
Cesta do mesta Nizwa, niekdajšieho hlavného mesta Ománu, vedie cez vyprahnutú krajinu. Len občas sa objaví malá zelená oáza plná datľových paliem prinášajúca život. Predo mnou sa začínajú dvíhať štíty pohoria Jebel Achdar a to znamená, že som onedlho na mieste. Miestni ho volajú “košík ovocia”, pretože v dedinkách či mestečkách ukrytých v horách sa nesmierne darí pestovaniu marhúľ, granátových jabĺk a citrusových plodov. Do centra Nizwy vedie vyschnuté údolie wádi plné veľkých kameňov. Keď príde dážď, koryto rieky sa niekedy naplní natoľko, že zaplaví celé okolie.

Mesto bolo po dlhé roky známe ako najkonzervatívnejšie miesto celého Ománu a aj keď sa postupom času z neho odobralo, stále nosí tento primát. Hrdo nesie prezývku “perla islamu” a práve sem sa v nepokojnom začiatku 20.storočia uchýlila frakcia imámov s myšlienkou ovládnuť strednú časť krajiny. Najväčším lákadlom Nizwy je jej obrovská pevnosť, okolo ktorej sa rozkladajú hradby a za nimi staré mesto plné obchodíkov. Pôvodne mala slúžiť na ochranu okolitých oáz, zdrojov vôd a strategických ciest, no netrvalo dlho a svoje miesto si tu našli miestny zruční remeselníci. Za jej mohutnými hradbami sú miestnosti múzea plné tradičných výrobkov, ktoré Nizwu preslávili v širokom okolí. Vo vetre sa trepoce obrovská červeno-bielo-zelená vlajka krajiny. Stovky paliem, malé rozpadávajúce sa hlinené domčeky, moderná zástavba mesta s prechádzajúcimi sa ľuďmi, vyschnuté koryto rieky a krásne, nedobytné hory Jebel Achdar. To všetko vidí človek stojaci hore na veži.

Nizwa ukrýva v starom meste obrovskú tržnicu prehľadne rozdelenú do sektorov, aby sa človek vedel poľahky zorientovať. Najväčšiu miestnosť si nechali pre seba predajcovia ovocia a zeleniny. Farebná symfónia láka návštevníka, aby niečo ochutnal. Ešte nikdy predtým som nevidel granátové jablká veľké ako päsť dospelého muža. Pri východoch predávajú domáce cukrovinky. Najtypickejšou je miestna chalva, ktorú majú pripravenú v kelímkoch. Má konzistenciu ako puding a jej malé kúsky s vôňou medu a orieškov doslova tancujú na jazyku. Najväčšími maškrtníkmi sú najčastejšie starí dedkovia, ktorí sem prídu, objednajú si veľkú chalvu, posadia sa na staré prútené stoličky a začnú preberať udalosti posledného dňa. Improvizovaný rybí trh sa rozložil priamo na ulici. Mladík s výzorom piráta si ma ostrým zrakom premeriava, no napokon sa aj on usmeje. Za rohom leží na zemi obrovský žralok. Je lepšie stretnúť ho tu ako niekde v mori. Najkrajším a azda aj najzaujímavejším trhom je miesto, kde predávajú dobytok či kozy. V strede priestoru je akási štrková manéž, ktorou vedú svoje zvieratá ich majitelia. Ak sa niekomu zviera zapáči, dá o sebe vedieť a môže si ho kúpiť. Množstvo ľudí postáva, horlivo diskutuje, volá majiteľov a zjednávajú cenu. Starí muži so sivými bradami, ale aj mladí chlapci v čisto bielych dišdašách, takmer nedýchajú, tak ich to celé vtiahlo do deja.

Omán: Krajina s vôňou kadidla
Tomáš Kubuš

V domove arabského moreplavca

Omán v dejinách vynikal svojou námorníckou zručnosťou. Kto sa vydá na sever od Muskatu pobrežím, dostane sa do mesta Sohar, ktoré v sebe ukrýva moreplaveckého ducha s dávkou vône ďalekých ciest. Pobrežnou cestou človek stretne niekoľko pekných pevností, no to je všetko. Žiadna scenéria, ktorá by sa vryla do pamäti, zanechala v hlave otázky a na tvári vyvolala nemý úžas. Peklo v podobe horúceho vzduchu zmiešaného s vlhkosťou od mora je na pravé poludnie v Sohare miestami neznesiteľné. Kúsok od pobrežia stojí pevnosť úplne rozdielna od všetkých, ktoré stoja v krajine kadidla. Jej múry nemajú charakteristickú farbu hnedej hliny, ale sú čisto biele ako maják. Rohové veže sa strácajú v zelenom parku plnom kríkov a stromov. Dolieha sem hlas mora aj jeho sýta slaná pachuť. Chvíľku sa túlam nádvorím zaujímavej pevnosti z 13.storočia a idem až k moru. Práve ním prúdilo do mesta bohatstvo a s ním legendy. O Sohare sa hovorí ako o mieste, ktoré bolo domovom významného námorníka Ahmeda bin Majeda. Jeho meno sa spája s objaviteľskými cestami Vasca de Gamu. V roku 1498 mu arabský námorník pomohol navigovať cez Mys Dobrej Nádeje, čo malo za následok otvorenie obchodných ciest s Indiou. Niet divu, že ho miestni považujú za prvého a najlepšieho arabského moreplavca. Po pláži poskakuje niekoľko vodných vtákov, aké človek doteraz videl len v dokumentárnych filmoch a v piesku nechávajú stopy malé farebné kraby. Radosť ich sledovať. Zahrabávajú sa do piesku a ostávajú po nich len niekoľko centimetrové vežičky. Mesto si užíva siestu a v uličkách sa len sem tam mihne postava. Na mešite sa pohnú ťažké drevené dvere a muž vchádza dovnútra. Alláh v nej ukrýva dostatok tieňa. Vyschnuté koryto, kam more prilieva vodu skrášľujú vraky lodí nahlodané zubom času. Indická rodinka si nerušene vychutnáva morské vlny. Muž, žena v žlto-oranžovom sári a dve malé deti prišli na plážový piknik. V tichej zátoke odpočíva drevená loď. V časoch jej slávy musel byť na ňu úžasný pohľad. O jej trup sa rozbíjali vlny Arabských morí, vnútrom sa niesla vôňa orientálneho tovaru a paluba bola plná príbehov o drsných chlapoch, ktorí trávili na mori dlhé mesiace. Sohar v sebe dodnes ukrýva svoju námornícku minulosť.

4. októbra 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš