Moldavsko – krajina, kde turistov nestretnete

Moldavsko - krajina, kde turistov nestretnete
Daniela Belicová

Moldavsko ponúka len málo klasických turistických lákadiel. Napriek tomu sa tento zabudnutný kúsok zeme nachádzajúci medzi Ukrajinou a Rumunskom oplatí navštíviť.

Sledujeme tichú zvlnenú rovinu zaplavenú vôňou viniča a šťavnatých letných plodov. V starom autobuse značky Ikarus smerujeme do hlavného mesta. Staršia pani sediaca na vedľajšom sedadle sa opatrne nahne a podá mi krikľavo červené jablko. Nepovie ani slovo, len sa usmieva bezzubým úsmevom a nakoniec vystúpi kdesi uprostred nekonečného poľa. Aspoň pohľadom sa snažíme nájsť domček či trčiacu strechu, no autobus uháňa ďalej po výmoľmi posiatej ceste.

Zvláštne hlavné mesto

Hluk hlavnej autobusovej stanice v Kišiňove nám dá ľahkú facku. Vystúpili sme uprostred najväčšieho mestského trhoviska, kde sa kupuje, predáva, no najmä vykrikuje, dohaduje a všeobecne rozpráva nahlas zmesou ruštiny a moldavčiny. Tá sa stala oficiálnym jazykom krajiny po jej vzniku v roku 1991 a podľa domácich je až na jemný prízvuk totožná s rumunčinou.

[captionid=“attachment_3105″align=“alignright“width=“479″]DanielaBelicová[/caption]

Kišiňov sa až okato podobá na iné metropoly krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Historické centrum sme hľadali márne. Silné zemestrasenie v roku 1940 a následné bombardovanie počas 2. svetovej vojny zrovnalo so zemou mešťanské domy, imperiálnu architektúru a spolu takmer tri štvrtiny mesta. Jeho dnešná podoba je výsledkom nadmerného úsilia sovietskych architektov a rozsiahlych rekonštrukcií. Mestu vládnu šedivé betónové konštrukcie, obytné panelové budovy. Čaro mu dodáva len niekoľko parkov, vďaka ktorým Kišiňov získal prívlastok najzelenejšieho mesta Európy.

Deň je horúci. Masy ľudí sa prelievajú z úzkych uličiek do širokých bulvárov. Najznámejším z nich je Stefan cel Mare, ktorý tvorí pomyselné centrum mesta s hustou dopravou a farebnými prúdmi áut, taxíkov a maršrutiek. Míňame luxusné butiky, fastfoody, zmenárne, aj malé kaviarničky. Pred nimi dámy v rokoch predávajú kusové cigarety, papierové vreckovky a cukríky. Taká je moldavská realita. Štýlové reštaurácie zívajú prázdnotou, väčšina domácich radšej posedáva na lavičkách v parkoch, kŕmi holuby pred Kišiňovskou katedrálou, sleduje mladých bikerov pod Víťazným oblúkom. Až sem cítiť vôňu kvetinového trhu, ktorý je vraj pre večných romantikov otvorený 24 hodín denne. V Kišiňove sa nikto nenáhli, dôležitá je pohoda.

Tam, kde sa darí viniču

[captionid=“attachment_3107″align=“alignleft“width=“479″]DanielaBelicová[/caption]

Krajina počas roka privíta neveľa turistov. Mladí Američania a Európania si počas svojich potuliek starým kontinentom vyhradia pre Moldavsko iba zopár dní, ktoré prežijú popíjaním lacného piva v hlavnom meste. Druhou najnavštevovanejšou atrakciou sú vínne pivnice. Úrodné černozeme viniču prajú, plody sú svieže a chutné, moldavské víno preslávené nielen v období Sovietskeho zväzu, ale aj v súčasnosti. Centrom vinárskeho regiónu je dedinka Cricova, kde sídli rovnomenná značka. Vo svojich útrobách ukrýva podzemné mestečko, spolu takmer 120 kilometrov ulíc s menami podľa jednotlivých odrôd vína a státisíce fliaš. Dnes jeho návšteva predstavuje snobskú zábavku pre bohatých Rusov či zopár turistov z celého sveta. Za hodinovú exkurziu totiž zaplatíte niekoľko desiatok eur, čo si väčšina domácich v stále najchudobnejšej krajine Európy nemôže dovoliť.

Pútnici

[captionid=“attachment_3109″align=“alignright“width=“271″]DanielaBelicová[/caption]

Dožlta sfarbené obilie ťahá oči, krajina je tichá a rozľahlá. Farebným autobusom pokračujeme z mestečka Rezina do osem kilometrov vzdialenej Saharny, snáď najvýznamnejšieho pútnického miesta celého Moldavska. Na cestu sa nepýtame, dav ľudí nás bezohľadne ťahá smerom ku kláštornému komplexu.

Nachádza sa v prírodnom parku v okolí rovnomennej rieky a pomyselná púť prechádza okolo kláštora vytesaného do skaly v typickej modro-bielej kombinácii farieb, okolo uchu lahodiaceho vodopádu, pomedzi stromy a ovisnuté konáre, aby sa pútnici mohli nakoniec okúpať v bazéne s liečivou vodou, ktorá zaženie všetky neduhy. Saharna je snáď prvým moldavským miestom, ktoré skutočne žije. Počas víkendov sa mení na živý organizmus, na pútnické stredisko so stovkami modliacich, ktorí prichádzajú z celého Moldavska, ale aj z Ukrajiny, Rumunska a Ruska.

Ubytujeme sa v komplexe, kláštor má pre pútnikov vyhradené dve miestnosti. Jednu pre ženy a druhú pre mužov. Nutné je zaplatiť čosi menej ako jedno euro a ísť na omšu. Starý muž nám počas večere na tvrdých drevených laviciach rozpráva legendy o Saharne, o skale Grimidon s malou kaplnkou, ktorá sedí nad komplexom cirkevných budov. Podľa legendy mal mních zazrieť na vrchole skaly postavu ženy zaliatu svetlom. Rozbehol sa za ženou, v ktorej spoznal Máriu, no žena zmizla a v skale zostal len odtlačok jej nohy. Mních to považoval za znamenie a dnes je skala Grimidon aj s kaplnkou ukrývajúcou odtlačok nohy Márie posvätným miestom.

Vitajte v neexistujúcom štáte

[captionid=“attachment_3111″align=“alignleft“width=“479″]DanielaBelicová[/caption]

Spor medzi rumunsky hovoriacimi Moldavcami a etnickými Rusmi a Ukrajincami žijúcimi na území krajiny v okolí rieky Dnester vyústil na prelome rokov 1991-1992 do vojny, ktorá skončila odtrhnutím časti Moldavska a vyhlásením Podnesterskej moldavskej republiky. Tá nebola doteraz uznaná žiadnym štátom ani organizáciou sveta.

Napriek tomuto faktu si žije svojím životom, má vlastnú vládu, políciu, súdy. A vlastných colníkov, pred ktorými varujú knižní sprevodcovia, aj internetové diskusie. „Nemajú právo od turistov pýtať peniaze, ale hádajte sa s nimi,“ vraví nám Natalia, ktorá pochádza z Kišiňova a do Podnesterska chodí navštevovať príbuzných. Malá búda uprostred cesty, tu začína neexistujúci štát. Vyplnenie žiadosti, kontrola pasu, zopár informatívnych otázok. Nataliina spoločnosť nás pred platením finančnej „pozornosti“ colníkom zachránila. Tí sa veľmi neusmievajú, vraj tu už týždeň turistov nemali.

V hlavnom meste Podnesterska, Tiraspole, to vyzerá akoby sa čas zastavil. Centrum je malé a pokojné. Hlavné námestie zdobí gigantická socha Lenina, kúsok od nej stojí tank aj s večným ohňom na pamiatku obetí vojny zo začiatku deväťdesiatych rokov. Nechýba Dom sovietov, ideologické plagáty, podobizne priateľov štátu – Vladimíra Putina, prezidenta Medvedeva a Che Guevarru. V neďalekom parčíku predávajú ženy staré sovietske odznaky, použité gumičky do vlasov či potrebné obaly na teplomery. Platí sa podnesterským rubľom, ktorý zameníte len na území štátu. „Skanzen? Tak Tiraspol voláte? Ale my tu žijeme, ťažko, ale žijeme,“ vraví nám Nataliina stará mama a zakýva na pozdrav.

[captionid=“attachment_3114″align=“alignnone“width=“481″]DanielaBelicová[/caption]

Moldavsko nečaká masy turistov. Aj bez top atrakcií sem občas ktosi zablúdi, aby mu domáci naliali pohárik dobrého vína a porozprávali o starých časoch. Aby si krajina ďalej žila pomaly a v tichu.

16. decembra 2011

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Webnoviny.sk