Meybod: Hlinená oáza v iránskej púšti

Meybod: Hlinená oáza v iránskej púšti
Oáza sa pretvorila do väčšieho mesta Tomáš Kubuš

Ľudí vždy fascinovali opustené miesta, púšte či stratené oázy. Tie kedysi potrebovali obchodníci na prenocovanie, na úkryt pred slnkom, doplnenie zásob, no dnes ich ľudia vyhľadávajú pre ich pokoj. K takýmto miestam patrí aj Meybod ležiaci pár desiatok kilometrov od známeho púštneho mesta Yazd medzi dvomi iránskymi púšťami.

Na prahu púšte

Meybod je na iránske pomery malým mestom. Žije v ňom len niečo cez 70 000 obyvateľov a ani turistov tu nemajú na rozdávanie. Všetkých totiž zhltne magnet v podobe starobylého Yazdu. Jeho úzke hlinené uličky vytvárajúce labyrint sú preslávené široko ďaleko a mnohí sa nimi chcú prechádzať. Pobudnú v Yazde nejaký čas a vyberú sa ďalej do Esfahánu či Širázu. Ak by sa však vydali objavovať okolie mesta, určite by skôr či neskôr skončili v Meybode. Pred mestom aj za mestom sa rozprestiera nehostinná krajina púštneho výzoru. Až sem totiž svojimi vystretými rukami zasahuje púšť Dasht-e Lút. Akonáhle sa na obzore zjaví zeleň, je to neklamným znakom, že niekdajšia oáza je na dosah. Romantickú predstavu oázy zasypanej pieskom, z ktorej vyrastá niekoľko paliem a okolo studne sa obtáčajú ťavy, aby vybrali vodu, tu však nenájdeme. Množstvo niekdajších oáz sa časom premenilo na dediny či mestá a Marko Polo, ktorý kedysi týmito miestami putoval, by bol nesmierne prekvapený, čo sa stalo z miest, ktoré svojho času poznal.

Hlinená pevnosť

Budova starej pošty
Tomáš Kubuš

Dominantou Meybodu je obrovská hlinená pevnosť Nareín z doby, kedy nikoho ani len nenapadlo, že raz bude nad Iránom viať vlajka islamu. Z diaľky pripomína hlinený obdĺžnik posadený na vyvýšený kopec, ale akonáhle človek prejde vstupnou bránou a ocitne sa na nádvorí, vyrysuje sa pevnosť. Na slnku sa suší niekoľko tuctov tehál, ktoré si onedlho nájdu miesto v niektorom z múrov. Iránci sa snažia pomaly ale isto pevnosť zrekonštruovať a treba povedať, že im to celkom ide. Keď sa perzskí Sasánovci na začiatku nášho letopočtu rozhodli, že svoju pevnosť postavajú na pahorku Galín, vedeli, že bude tým najlepším strategickým bodom. Pod hlinenou klenbou sedí starý muž v ošúchaných nohaviciach, vyblednutej košeli a bielou bradou. Zdraví sa zdvihnutím ruky, letmo nahliadne na lístky a znovu hľadí do prázdna. Spoločnosť mu robí len stará kniha a kanvica čaju, ktorý si postupne nalieva do špinavého pohárika vedľa stoličky.

Za chodbou sa objaví hlinené kráľovstvo. Hŕstka domácich sem prišla na výlet, a tak sa fotia pri vysokých múroch. Ženy ako vždy pekne upravené, šatku letmo prehodenú cez vlasy akoby prišli z Teheránu a muži v košeliach a nohaviciach. Zaujíma ich odkiaľ sme, podajú ruku a zaželajú šťastnú cestu v ich krajine. Takýchto stretnutí zažije človek v Iráne toľko, že ich na konci cesty nebude vedieť porátať. “Všetky chodby, ktoré sú ukryté za hradbami mali svoju funkciu,” vysvetľuje mladá miestna sprievodkyňa. “Touto mohlo kráčať len vojsko strážiace pevnosť a tá hlinená ulica dole, tá bola pre obyčajných ľudí,” ukazuje. Na viacerých miestach ešte vidno detailne ako boli na sebe uložené tehly. Tú techniku už poznali v Babylone, a tak pevnosť sem tam pripomína starobylý zikkurat. V rohoch ešte badať strážne veže, ale čas či dážď z nich už dávno zmyl strach. Niektorí veria, že pevnosť stojí na mieste niekdajšieho zoroastriánskeho chrámu s večným ohňom, ale je ťažké to dokázať.

Stopy oázy

Kedysi tu žili zoroastriáni, dnes prevláda islam
Tomáš Kubuš

Všade naokolo sa rozprestiera dnešný Meybod. Rozlial sa do všetkých svetových strán a najkrajšiu panorámu na neho má človek priamo z pevnosti. Stačí len vyšliapať niekoľko schodov, pozdraviť sa s vojakom, ktorý tu stráži a sme hore na vyhliadke. Staré mesto je plné rozpadnutých, opustených hlinených domov. Tu stálo kedysi podhradie, no namiesto ľudí tu dnes vyrastajú kríky a stromy. Ich prenikavo zelená farba nádherne kontrastuje s charakterom púštnej krajiny. Nad domami stoja hranaté veže, zvané badghíry. Sú typickou črtou tejto oblasti a slúžili ako prirodzená klimatizácia. “Dômyselnými otvormi vháňal vietor vzduch dole do miestnosti, a tak sa v nej počas horúceho leta dalo prežiť,” vysvetľuje Samira, ktorá tiež žije v podobnom dome. Podobnou klimatizáciou je ozdobený každý druhý dom. Z ulíc a štvrtí vyrastajú aj vysoké tehlové minarety a nedostavaná kupola mešity. Túlam sa mestečkom a spoznávam miesta, ktoré som dosiaľ videl len z výšky. V malom parku sedí partia starších mužov, vášnivo debatujú a nevšímajú si svet okolo seba. Nad obchodmi visia pútače v pestrých farbách popísané perzštinou, no podľa výkladov hneď každý pochopí, čo v nich dostať. Pár ľudí pracuje na starostlivo udržiavaných políčkach, ktoré vďaka vode dokážu ožiť. Zeleninu potom predajú na malom trhovisku, kam sa každé ráno zbierajú desiatky ľudí. Nie len za nákupom, ale predovšetkým kvôli stretnutiam. Okrem čajovní a parkov patria tržnice k najobľúbenejším miestam domácich.

Tajomstvo pyramídy

Budova starej pošty
Tomáš Kubuš

Starý karavanseráj dnes slúži ako reštaurácia, hoci si zachoval kus svojej atmosféry. Nádvorie zdobí studňa a po obvode ho obiehajú kamenné výklenky, ktoré slúžili ako obchodíky či sklady. V podniku sa podávajú tradičné perzské jedlá a svoje miesto si tu našli ako domáci, tak ja hŕstka turistov. Po obede sa donesú kanvice s čajom, na hrubo nasekaný cukor zvaný nabat a oddychuje sa na mäkkých kobercoch. Aspoň niečo tu zostalo nezmenené z dôb, kedy oblasť križovali obchodné karavany. Ďalším turistickým ťahákom je budova historickej pošty. Zrekonštruovali ju do pôvodnej podoby a vnútorná expozícia porozpráva dejiny konskej pošty. Aby z návštevy mali niečo aj deti, tak vonku stoja makety koní a pre filatelistov sa v tmavých miestnostiach ukrýva raj. Iránske známky zachytávajú historické okamihy, výročia, portréty Šáha Pahlavího či Ajatolláha Chomejního. Strážnik aj ochotne povie dve tri vety lámanou angličtinou a sadne si naspäť do tieňa.

Rozprávková veža pre holuby
Tomáš Kubuš

Medzi všetkými zaujímavým stavbami vytŕča jedna, ktorá sa nápadne podobá z diaľky na pyramídu. Človek by tipoval hocičo, ale že slúžila na uchovávanie potravín ako starobylý chladnička, by mu na prvý raz nenapadlo. Vojdeme dnu a cez otvor v kupole na štýl rímskeho Panteónu sa dovnútra prebíja ostrý zväzok slnečných lúčov.

Rozprávková veža pre holuby

Foto: Tomáš Kubuš

Celkom dobre dokáže osvetliť celý priestor. Kedysi tu celé mesto uskladňovali svoje potraviny a vďaka chladnému podnebiu tu jedlo vydržalo dlhšie než v ich vlastných domoch. “Chladnička” klesá hlboko pod úroveň ulice a na stene sú stále vysekané schodíky vedúce až nadol. Dole je veľmi príjemne, hoci sa vonku rozpútalo poludňajšie peklo. Ľudia sa utiahli do svojich domov, do parkov pod stromy, alebo niekam do tieňa, kde ich slnko nebude spaľovať. Naučili sa s nim už žiť.

Meybod je pekný v tom, že kamkoľvek sa človek vyberie, natrafí na niečo, čo ho zaujme. Nielen v meste, ale aj na jeho prahu sú pútavé miesta. Vysoká, netradičná veža má podľa knižky skrývať kolumbárium, kde chovali stovky holubov. Dnes je súčasťou mestskej správy, a tak najprv treba prehodiť s vojakom v modrej uniforme zopár slov, sľúbiť, že fotoaparát nenamierime na budovu za našim chrbtom a kovová brána sa otvorí. Vnútrajšok je fascinujúci. Steny lemujú desiatky, stovky malých domčekov a celá stavba pripomína akúsi rozprávkovú vežu. Holuby tu chovali nielen na mäso, ale aj kvôli pošte a v neposlednom rade pre hnojivo. “Aj dnes sa sem tam niektoré zastavia,” hovorí vojak a vráti sa do budovy sledovať televíziu. Meybod má toho mnoho a ak mu dáte šancu, odmení sa vám svojou krásou.

21. septembra 2012

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš