Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera

Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera
Tomáš Kubuš

Juhoturecké pobrežie je plné zaujímavostí, no okrem dobre známych miest ako Antalya, Alanya, Kemer či Belek, v sebe skrýva niekoľko ďalších miest, ktoré si vás získajú svojou neopakovateľnou atmosférou. Časti južného pobrežia pretkáva historická Lýkijská cesta a o priazeň návštevníkov v blízkosti mesta Çıralı súperí starobylý Olympos a ohne bájneho miesta Chimaera.

Zelená oáza menom Çıralı

Niekde na polceste medzi mestami Antalya a Demre leží na brehu priezračného Stredozemného mora malé mestečko, ktoré sa za posledné roky zmenilo na stredisko. Volá sa Çıralı a pre našinca je takmer neznáme, pretože v ňom chýbajú hotelové komplexy a strediská. Práve to robí z Çıralı skvelé miesto, kde dokáže pobudnúť človek niekoľko dní ponorený do oddychu, relaxu, ale aj spoznávania okolia.

Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera
Tomáš Kubuš
Sudičky ho obdarili unikátnou polohou – ak sa človek vyberie z Çıralı, z jednej strany natrafí na ruiny starovekého mesta Olympos, z druhej strany mu cestu skrížia ohne Chimaery roztrúsené na skalách. Komu by sa málilo, pre toho tu je loď a návšteva potopeného mesta Kekova. Çıralı sa javí ako skryté pred svetom, pretože z hlavnej cesty ho ani nie je vidieť. Kto sem chce prísť, toho mikrobus smerujúci do Demre vyhodí na križovatke a tu ho už ochotní taxikári vezmú za niekoľko lír dole strmým kopcom až na dosah mora. Atmosféru miesta dotvárajú desiatky rodinných penziónov, domácich reštaurácii a sem-tam sa objaví obchodík so suvenírmi, šatkami, šatami či bar. Z jednej strany lemujú Çıralı morské vlny, no nad ním sa dvíhajú vysoké, zelené kopce pohoria Ulupinar. Hovorí sa, že celá oblasť Çıralı patrí k najnedotknutejším miestam provincie Antalya. Nie je to len prázdna veta, ale skutočne tu cítiť, že príroda je tu na prvom mieste.

Korytnačia pláž

Hlavná ulica pretínajúca Çıralı je pokrytá prachom, ktorý sa vždy zvíri, keď tadiaľto prejde motorka či auto. Vône z neďalekých podnikov zvábia každého, pretože turecká strava patrí k najlepším na svete a ak ju ešte robia podľa starých domácich receptov, tak potom nie je o čom. Staršia žena so šatkou ukrývajúcou vlasy sedí na zemi a na ploskom kameni šúľa cesto na placky zvané sikma. V jednoduchosti je krása a placky stačí naplniť syrom, prípadne bylinkami a skvelá desiata je na svete. Medzi najväčšie turecké špeciality patrí iskender kebab. Kúsky kuracieho či hovädzieho mäsa vhodené do rajčinovej omáčky s natrhaným chlebom ekmekom a všetko sa to namáča do bieleho, domáceho jogurtu. Turci nemajú nebo len nad hlavou, ale aj na tanieri. K jedlu neodmysliteľne patrí niekoľko pohárikov čierneho čaju. Za penziónmi počuť šum mora, no pláže tu nepatria len ľuďom. Práve v týchto oblastiach žijú korytnačky karety a tie sa sem tam na pláž vyberú, aby tu nakládli svoje vajíčka. Keď ich ochranári spozorujú, na miesto vajíčok položia železnú klietku v tvare korytnačieho panciera, aby každý vedel, aký poklad skrýva. Ľudia si tak svoje deky či uteráky rozložia v dostatočnej vzdialenosti od hniezda a symbióza človeka a prírody tak pokračuje. K večeru sa pláž zaplní. Nie preto, aby sa prišli desiatky ľudí kúpať, ale preto aby si tu spoločne posedeli, niečo si opiekli, napili sa čaju a boli spolu. Turecké pláže sú obľúbenými miestami stretnutí. Partie mladých, rodičia s deťmi aj rozvetvené rodiny troch generácií, tí všetci sedia v piesku, hľadia na more, zhovárajú sa a čakajú na západ slnka. Prímorskú atmosféru dotvára niekoľko člnov a lodí pohupujúcich sa na vlnách.

Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera
Tomáš Kubuš

Starovek obklopený lesom

Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera
Tomáš Kubuš
Necelý kilometer za mestečkom Çıralı ležia ruiny starovekého mesta Olympos. Stačí vyjsť na pláž a prísť až na jej koniec a ten bude znamenať začiatok niekdajšieho mesta. Olympos leží na mieste, kde sa do mora vlieva malá riečka vytvárajúca zátoku. Je plná zelene a na jej hladine sa zrkadlia odlesky vysokých skalnatých brál. Olympos sa za stáročia, čo ho ľudia opustili, premenil na ruiny a nič nehovoriace trosky. Poloha, ktorú mu však starovekí bohovia vtlačili, dokáže očariť dodnes. Človek blúdiac maličkými, vyšliapanými lesnými cestičkami pomaličky odkrýva tajomstvá mesta. Zatúlalo sa sem len niekoľko ľudí, a tak sa každý môže tešiť, že bude mať ruiny len pre seba. K múrom mesta treba prekonať maličkú riečku a až potom sa človek ocitne za pomyselnými hranicami. Staroveký Olympos tu stál už pred 2200 rokmi a jeho význam nepodčiarkuje len fakt, že mohli raziť vlastné mince, no najmä to, že bolo jedným zo šiestich miest, ktoré rozhodovali o osudoch niekdajšej Lýkie. Pod korunami stromov sa odrazu objaví niekoľko nádherných kamenných sarkofágov. Ležia tu už stovky rokov bez pohnutia a dávajú len tušiť aké pozoruhodné miesto, to kedysi muselo byť. Niektoré budovy sú limitované už len na múry, sem-tam badať apsidu, či oblúk, no väčšina života sa jednoducho stratila. V tomto je čas neskutočne nemilosrdný. Zhltne mesto, zmrazí ho v čase a vypľuje len jeho ruiny. Napadané stromy pomaličky nahlodáva zelený mach a v listí sa občas šuchne jašterica. Viac než objavovanie starovekého mesta sa návšteva Olymposu podobá na prechádzku v prírode. Nad ruinami rastú kopce Tahtalı Dağı, z ktorých mal podľa Homéra sledovať Poseidon putujúceho Odysea opúšťajúceho ostrov Kalypsó. Niektoré scénky majú priam magický nádych. To vtedy, keď sa pomedzi husté koruny stromov predierajú zväzky slnečných lúčov a na niekoľko sekúnd osvetlia kamenné múry. Akoby na maličký záblesk chceli ukázať, kde sa skrýva poklad. Skutočným pokladom je však Olympos. Na konci pomyselnej ulice stojí chrám s monumentálnou bránou. Stačí vojsť a pred očami sa rozprestrie kamenné more plné balvanov. Kedysi tvorili chrámové steny, stĺpy, architrávy, no dnes už len ticho ležia. Posledný záblesk histórie zažil Olympos v 15.storočí, kedy tu Benátčania, Janovčania či obyvatelia Rhodosu postavili pevnosti. Aj tie však napokon zostali opustené a na pospas osudu.

Pútnikom na Lýkijskej ceste

Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera
Tomáš Kubuš
Çıralı na svojej trase pretína slávna Lýkijská cesta. Začína z lokality zvanej Ölüdeniz neďaleko mesta Fethiye a končí v mestečku Hisarcandir – na prahu známej Antalye. Kto by po nej chcel prejsť od začiatku po koniec, ten musí našliapať rovných 510 kilometrov. Lýkijská cesta sa vinie krajom, ktorému kedysi v staroveku vládla civilizácia Lýkijcov a je natoľko zaujímavá, že sa dokonca umiestnila medzi prvou desiatkou najlepších svetových peších trás. Pútnikom na nej sa môže stať ktokoľvek a vôbec nemusí prejsť päť stoviek kilometrov. Časť jej trasy vedie mestečkom až k vrchom, ktoré pozná história pod menom Chimaera. Dnešní Turci to miesto volajú Yanartaş, teda horiace kamene. Z Çıralı je to k Chimaere asi 7 kilometrov. Áno, dá sa tu pohodlne nájsť odvoz, taxík či mikrobus, ale nebola by škoda nechať si ujsť putovanie po slávnej ceste? Za mestečkom začína cesta jemne stúpať a čím viac miznú domy a penzióny, tým sa objavuje viac stromov či kríkov. Mešita na konci mesta pôsobí tak opustene, že ani zvolávanie na modlitbu sem neprilákalo žiadnu dušu. V diaľke sa občas zaleskne more, no pohľad sa viac a viac upiera na okolité kopce. Tam sa skrývajú ohne, ktoré opisovali starovekí autori či moreplavci. Vzduch je nasýtený voňavými, dozrievajúcimi figami, popri ceste sa vinie vinič plný sladkého hrozna a farbu celej scéne dodávajú oleandre. Ako malá rajská záhrada. Cesta sa o hodinku stratí a odrazu sa ostro stáča smerom do lesa. Ohne sú už na dosah.

Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera
Tomáš Kubuš

Horiace kamene

Lýkijskou cestou: Olympos a Chimaera
Tomáš Kubuš
Yanartaş, teda horiace kamene, patria k miestu zahalenému rúškom tajomstva, mýtov a legiend. Najlepší čas na návštevu miesta je podvečer, keď sa už slnko ukladá na spánok. Hore treba ísť za svetla, pretože terén pretkáva les a človek sa tu pri výstupe zapotí. Cestička sa takmer bez prestania krúti nahor na kopec, ktorý sa v mytológii označuje za Mount Chimaera. Už pred 2500 rokmi poznali ľudia toto miesto a neprestalo ich fascinovať ani dnes. Mnohí verili, že sú tu brány do pekla, pretože z ničoho nič tu z holých skál šľahajú vysoké ohne. Preto sa sem chodí podvečer, aby hračka prírody naplno vynikla. Ak uvidí človek prvý oheň predierajúci sa cez skalu, podvedome pridá do kroku, aby pri nich bol bližšie. Kedysi tu mala žiť bájna Chiméra s telom kozy, hlavou leva a chvostom z hada, ktorá zo svojej papule chrlila oheň. Aj preto mali v staroveku ľudia pred horou rešpekt. Bola posvätným miestom a neskôr tu dokonca postavali Gréci chrám zasvätený bohovi Hefaistovi, božskému kováčovi, ktorý k svojmu remeslu potreboval oheň. Ruiny chrámu tu stoja dodnes, no údery božského kladiva sa už neozývajú krajinou. Skaly lemujúce svah šľahajú plamene a takmer pri každom stojí hlúčik ľudí, ktorý sleduje toto fascinujúce divadlo. Aj Plínius písal o ohni, ktorý nikdy nezhasína a nepretržite horí. Tak málo sa na tomto mieste odvtedy zmenilo. Ohňov sú tu snáď dva tucty a pohľad na ne ako sa mihotajú vo večernej krajine sa zapíše hlboko do pamäti. Skupinka mladých Turkov si sadla pri jeden z ohňov, vybrali si kúsky mäsa a začali si ho priamo na ohni opekať. Aj takto sa tvoria spomienky. Človek si tu môže sadnúť na skalu a pár metrov od neho horí nádherný žlto oranžový plameň. Koľko civilizácii sa vystriedalo, koľko dobyvateľov tiahlo touto krajinou, koľko moreplavcov sledovali z diaľky záblesky svetla? Všetci sa pominuli, len nesmrteľné ohne tu zostali. Z veľkej časti tu Yanartaş vďačí za svoje ohne metánu, ktorý sa nachádza pod skalami. To on dodáva ohňu nehynúcu energiu. Nad hlavou hviezdy, pod nohami ohne. Turecko predviedlo jedno zo svojich krásnych tajomstiev. Má ich však ešte veľmi veľa a preto jedna návšteva nikdy stačiť nebude.

31. januára 2014

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš