Konečne ráno!

Konečne deň!
Koniec polárnej noci v Kirkenes Jana Čavojská

Obyvatelia Kirkenes si vydýchli. Na severe Nórska opäť normálne vychádza slnko! Za horizont zašlo definitívne 27. novembra a prvé šedivé svetlo sa ukázalo 15. januára napoludnie. Mesto ležiace dvestoštyridsať kilometrov severne od polárneho kruhu prežíva teraz príjemnejšie, hoci krátke dni.

„V žilách nám namiesto krvi koluje káva,“ smeje sa Jonas Karlsbakk, keď sa ho pýtam na tmavé obdobie. „Vonku je okolo mínus tridsať stupňov. Nie, depresie nemáme. Len sme stále trochu ospalí.“

Za slnkom

Nečudo. Tma, sneh, zima. Španieli, ktorí na sever Nórska prišli za prácou, si na nedostatok denného svetla nemôžu zvyknúť. Hoci im zamestnávatelia vytvárajú tie najlepšie podmienky, mnohí sa po čase musia vrátiť na juh Európy za slnkom.

Naopak, veľa obyvateľov severu v zimných mesiacoch zamieri na španielske pláže. Starý morský vlk Per však slnko nepotrebuje. Má vlastný návod na zvládnutie dlhej polárnej noci. „Vyhreješ sa v jacuzzi rovno na brehu fjordu a potom skočíš do mora cez vysekanú dieru v ľade. S tmavou periódou sa skrátka musíš dokázať vyrovnať. Nie utekať pred ňou preč. Je súčasťou nášho života na severe. Sme zvyknutí pracovať v zime a tme.“

Jana Čavojská

Mestečko ťažobnej spoločnosti

Kirkenes je mestečko na konci jedného z fjordov. Žije tu asi 3 500 ľudí. Väčšinou v prízemných domčekoch. Stavby sú jednoduché, Nóri si na okázalosť nepotrpia.

Kirkenes vôbec nepôsobí ako mesto v jednej z najmodernejších krajín sveta. V jednom z barov s nariasenými záclonkami na oknách a živými kvetmi čapuje zavalitá barmanka v legínsach pivo, robotníci si z jukeboxu púšťajú Boney M. V tomto podniku akoby sa usadila „depka“ spred pätnástich rokov. Vtedy prišli nervózne pofajčievajúcim chlapom oznámiť: Baňu na železnú rudu zatvárame.

Do roku 1996 zabezpečovala všetko v Kirkenes ťažobná spoločnosť. Postavila škôlku, školu, nemocnicu, telocvičňu, starala sa o zdravie a kultúru zamestnancov a ich rodín. Toto všetko sa malo zrazu skončiť. „Mala som vtedy desať rokov a pamätám sa, ako môj otec a otcovia mojich kamarátok bezradne sedeli v kuchyni, fajčili a nemali čo robiť,“ spomína si tmavovlasá Vania.

Jana Čavojská

„Všetci si boli istí, že Kirkenes zanikne. Teším sa, že teraz je z neho príjemné, sebestačné mestečko. Vieme, že už nikdy nechceme byť mestom ťažobnej spoločnosti.“ Snáď sa toto prianie obyvateľom Kirkenes splní, aj keď sem prídu ťažiť ropu.

Za hudbou do tmy

Vania je presvedčená o tom, že jej mestečko získava na dôležitosti na mape Európy. Tu sa riešia vzťahy s Ruskom a ochrana Schengenskej hranice, toto je prvý prístav Západu na dôležitej lodnej ceste do Ázie cez rozmŕzajúce Severné more.

Vania je jednou z organizátoriek medzinárodného hudobného festivalu Barents Spektakel. Hoci sa vždy koná v januári alebo februári, počas najdrsnejšej zimy, pritiahne do tmy desaťtisíc ľudí vrátane hostí do zahraničia. Autentická skúsenosť polárnej noci je pre niektorých návštevníkov drsná. Ale podľa odkazov, ktoré zanechávajú organizátorom, zaujímavá a nenahraditeľná.

Čierne zlato z oceánu

Za polárnym kruhom, uprostred polárnej noci, sa zabávajú, ale aj učia o dôležitosti chrániť prírodu. Pretože tu, na severe Nórska, cítia dôsledky klimatických zmien. Vlani v lete teploty dvakrát prekročili tridsiatku. „Kým sme na pieskovej pláži v jednom z fjordov nenamočili nohu do vody, cítili sme sa ako niekde pri Stredozemnom mori,“ hovorí Jonas Karlsbakk. Od 18. mája do 24. júla slnko v Kirkenes nezachádza.

Ktovie, ako tunajšiu klímu poznačí ťažba ropy. Nedávno práve neďaleko Kirkenes pod dnom Barentsovho mora objavili nové zásoby ropy. Nórska ekonomika je z veľkej časti vybudovaná na ťažbe „čierneho zlata“ – ale Nóri si zisky neprejedia. Odkladajú ich do fondov pre budúce generácie, aby z nich mohli profitovať aj ich potomkovia, keď sa ropa raz minie.

Odhadovaná miliarda vyťažiteľných barelov ropy urobí z malého Kirkenes centrum ťažobného priemyslu.

3. marca 2013

Najčítanejšie za 24 hod