Kirgizstan – Švajčiarsko strednej Ázie?

Kirgizstan - Švajčiarsko strednej Ázie?
Vlado Dudlák

Kirgizstan je krajinou postsocialistických miest, unikátnej prírody a ľudí, ktorí aj dnes preferujú nomádsky spôsob života. Snahy urobiť z Kirgizstanu Švajčiarsko strednej Ázie sa však zatiaľ zrealizovať nepodarilo.

Ani 19 rokov po vyhlásení nezávislosti v Kirgizstane nevládne stabilná politická situácia. Avšak prírodné bohatstvo, vysoké hory, jazerá a rozmanité turistické možnosti predstavujú potenciál, na ktorom by krajina po upokojení politickej situácie určite mohla stavať.

Treking po ľadovci Inylchek

[captionid=”attachment_2313″align=”alignright”width=”482″]VladoDudlák[/caption]

Ľadovec Inylchek, odľahlé miesto v srdci centrálneho Ťanšanu, kde nás vysadil kazašský vojenský vrtuľník, bol prvým cieľom nášho kirgizského putovania. Vyše 70 km dlhý Inylchek patrí k najväčším ľadovcom sveta mimo polárnych oblastí. Treking jeho južnej časti v objatí najvyšších kopcov Kirgizstanu, v labyrinte snehových polí, sutiny a meandrových potokov, je skutočne náročný. Na cestu našej trojčlennej slovenskej expedície preto priberáme aj Žeňu a Ruslana, dvoch mladých domácich sprievodcov, pre ktorých je to prvá sólová akcia bez skúsenejších kolegov. Žeňa ako hlavný vodca má 21 rokov, ruský pôvod, pravoslávnu vieru a permanentnú chuť na vodku. Našim druhým sprievodcom je Ruslan, mladý Dungan moslimskej viery. Dungani sú stredoázijské etnikum, ktoré vzniklo krížením Arabov a Číňanov. Na rozdiel od Žeňu nepil alkohol a nejedol bravčové mäso. Ruslan bol v pozícii nosiča a mal na starosti aj varenie. S ťažkými batohmi, v ktorých si nesieme všetko, kráčame v členitom a nebezpečnom teréne bez jasnej cesty za Žeňom, v slepej viere, že aspoň on tuší, kde presne na ľadovci sa nachádzame. Jeho výrok: “Byť horským vodcom je dobrá práca, ak poznáš cestu,” hovoril za všetko.

Popoludní, keď sa nám podarilo nájsť na ľadovci miesto na rozloženie stanov, sa spolu so sprievodcami púšťame do varenia a prípravy nápojov. Občas sa z okolitých hrebeňov spustí lavína a s ohlušujúcim rachotom padá do údolia. Stred ľadovca, po ktorom sa pohybujeme, je pred lavínami v bezpečí. Večer pri západe slnka sa okolité hory zafarbia do tmavočervených odtieňov a napriek tomu, že sme tu sami, ďaleko od civilizácie a bez akýchkoľvek komunikačných možností, sme šťastní. Zo stanu našich sprievodcov sa dlho po zotmení ozýva hlasitý smiech, čo je jasným dôkazom ich tradičného hašišového úletu.

Chan-Tengri a Pik Pobedy

[captionid=”attachment_2314″align=”alignleft”width=”479″]VladoDudlák[/caption]

Najväčším lákadlom horolezcov v tejto oblasti sú dve sedemtisícovky Pik Pobedy a Chan-Tengri. Chan-Tengri je druhý najvyšší vrch Ťanšanu. Leží na hranici Kirgizska a Kazachstanu, neďaleko hraníc s Čínou. Jeho geologická výška je len 6995 m n.m., avšak ľadovo-snehová pokrývka na vrchole ho zvyšuje o 10-15 metrov, čím mu zároveň dodáva čestné označenie najvyššieho vrchu Kazachstanu. Chan-Tengri je mohutná pyramída pomerne pravidelného tvaru. Jeho mramorová stavba mu niekedy dodáva červenkastú farbu a v Kazachstane ho preto nazývajú aj Krvavý vrch. Hrúbka ľadovca tu dosahuje až 700 m. Až do roku 1943 bol tento nebezpečný vrch, ktorý ako prvý v roku 1931 zdolal Ukrajinec Michail Pogrebeckij, považovaný za najvyšší v Ťanšane. Jeho severná stena meria vyše 2500 m a je často bičovaná búrkami a lavínami. Pred šiestimi rokmi sa z vrchu odtrhol kus ľadovca a nasledujúci zosuv lavíny snehu a skál si vyžiadal 11 mŕtvych horolezcov.

Pik Pobedy (Džengiš Čokusu alebo Štít víťazstva, čínsky: Tömür Feng) je vrch na hranici Kirgizska a Číny, vysoký 7439 m n.m. Od roku 1943 sa pýši prívlastkom najvyššieho vrchu pohoria Ťanšan i celého Kirgizska. Meno dostal na počesť víťazstva ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne. Prvovýstup na hlavný vrchol sa podaril sovietskym horolezcom až v roku 1956.

Pohorie Ťanšan je zaujímavé aj tým, že je tu stále veľa panenských vrcholov nad 5000 m, ktoré ešte nikto nezdolal. Horolezec, ktorý ich zdolá ako prvý, získava právo pomenovať ich podľa svojho gusta. Pred pár rokmi vyliezla kazašská expedícia na panenskú päťtisícovku a dala jej meno “Sto let dramatičeskovo teatra v Kazani”. Domáci Kirgizi ju aj tak volajú “Tatarsky Pik”.

[captionid=”attachment_2316″align=”alignright”width=”481”]VladoDudlák[/caption]

Návrat do civilizácie

Po šiestich dňoch blúdenia po Južnom Inylcheku sa vraciame širokým ľadovcovým údolím naspäť k civilizácii do základného tábora At Jailoo. V tábore nie je nikto, len sliepky a psy. Pri sliepkach nachádzame vajíčka, a tak máme po dlhšom čase na večeru čerstvú praženicu. Tábor At Jailoo slúži po letnej sezóne aj poľovníckym expedíciám, ktoré sem prichádzajú z rôznych častí sveta na odstrel kamzíkov. Najvzácnejšia a zároveň veľmi chránená trofej v tejto oblasti je kamzík Marko Polo s charakteristickými dookola zatočenými rohami.

Druhý deň sa veľkým terénnym autom vraciame z hôr nespevnenou cestou do 180 km vzdialeného mesta Karakol. Prechádzame kontrolné stanovištia s vojakmi a stretávame miestnych obyvateľov, kirgizských horalov, ktorí využívajú náš transfer na kus cesty. Prechádzame cez mestečko Inylchek, ktoré pôsobí veľmi depresívnym dojmom. Kedysi slávna banícka lokalita po vyhlásení samostatnosti Kirgizska bez ruských dotácií len upadá. Obytné domy sídliskového typu sú opustené a schátrané. Veľký banícky tresk v Inylcheku zhasol. Ostalo tu žiť len zopár rodín, ktoré sa naďalej venujú baníctvu a ťažia tu v malom na vlastnú päsť.

[captionid=”attachment_2319″align=”alignleft”width=”479″]VladoDudlák[/caption]

Kirgizskí nomádi

Horská cesta pre autá z Inylcheku do Karakolu prekonáva ťažko dostupné sedlo vo výške 3800 m. Napriek tomu, že je len začiatok septembra, prechádzame krajinou pokrytou snehom. Pod sedlom stretávame ruské reprezentantky v biatlone na kondičnom tréningu. Ideme si oči vyočiť ale Nastja Kuzminová medzi nimi nie je. S klesajúcou nadmorskou výškou sa krajina začína zelenať. Okolo nás sa rozprestierajú horské lúky, na ktorých kirgizskí nomádi pasú svoje stáda koní a kráv. Zastavujeme pri jurte v blízkosti cesty. Manželský pár v stredných rokoch nás pozve k sebe do jurty. Sadáme si na koberec k mužovi, pánovi jurty, zatiaľ čo jeho žena nám krája chlieb. K nemu nám ponúkne soľ, domáce maslo a kumys – nakvasené kobylie mlieko. Tento mierne alkoholický nápoj je miestnou špecialitou. Konverzujeme spolu po rusky, ich materinský jazyk je kirgizština. Pastieri majú už veľké deti, ktoré chodia do škôl v meste, kým oni tu počas letnej sezóny žijú v jurte a starajú sa o zvieratá. V zime sa sťahujú hlbšie do dolín a bližšie k mestám. Uvedomujem si, že cesta po ktorej ideme, je jediná spojnica tejto horskej časti Kirgizska so zvyškom krajiny. Pýtam sa, či im nevadí, že majú jurtu tak blízko cesty kvôli doprave. Vravia, že denne prejdú okolo nich tri až štyri autá, takže aj my sme pre nich veľmi vzácna návšteva.

Po príjemnom posedení v jurte sa lúčime s domácimi a tešíme sa na relax pri horskom jazere Issyk-kul a jazdenie na koni v horách okolo jazera.

19. novembra 2010

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Vlado Dudlák