Kierkegaardova mapa

Tibor Máhrik
Tibor Máhrik objavoval Ameriku. Jana Čavojská

Kazateľ Zboru Cirkvi bratskej v Žiline Tibor Máhrik dostal štipendium v Kierkegaardovej knižnici v Northfielde v USA. Hovorí o filozofii, štúdiu, ale aj o prístupe bežných Američanov zo stredne veľkého mesta k životu a ľuďom okolo.

Za všetko môže mladý chlapec z Ameriky, Jonathan Stenseth, ktorý prišiel učiť angličtinu na univerzitu do českého Liberca. Tento mladík so živým záujmom o filozofiu svojrázneho mysliteľa 19. storočia Sorena Kierkegaarda ochorel po návrate domov na leukémiu. Jeho snúbenica Jenni sa zaňho napriek tomu vydala. O dva roky neskôr, v roku 1998, Jonathan boj s chorobou prehral. Mal len 26 rokov. Jeho rodičia venovali peniaze z jeho pozostalosti na financovanie študijných pobytov ľudí z postkomunistických krajín, pretože práve tu chcel ich syn pomáhať a priniesť sem filozofické a etické myšlienky Západu.

Čo v St. Olaf College, kde vyštudoval aj Jonathan, zahraničným štipendistom ponúkajú?

Úlohou štipendistov nie je zapojiť sa do vzdelávacieho procesu. Sú to väčšinou odborníci na Kierkegaardovu a existencialistickú filozofiu, a v knižnici majú k dispozícii všetku potrebnú literatúru a študijný materiál. Niekoľko desiatok ľudí tu počas leta píše svoje vedecké práce, diskusné príspevky, venuje sa štúdiu kníh, ku ktorým inde nemá prístup. Škola organizuje semináre, tvorivé workshopy a niekoľko medzinárodných konferencií, na ktorých títo „visiting scholars“ môžu vystúpiť so svojimi prednáškami.

Archív T.M.

Mnohí si takýto pobyt predstavujú ako leto plné žúrov, výletov a stretnutí. Naozaj to v Amerike takto fungovalo?

Práveže to nie je žiadne lážo – plážo. Ľudia makali od rána do večera, ja som presedel v knižnici denne desať – dvanásť hodín, a Japonci tam zostávali ešte dlhšie. Keby som sa dva dni neukázal, tak sa šéfka knižnice začne zaujímať o to, kde som. Keby som neprišiel na seminár, mám večer e-mail, či som chorý. Keď v USA dajú peniaze do takýchto aktivít, očakávajú za to výkon. Ak by som hodil zlý imidž, možno by už nikoho zo Slovenska nepozvali.

Kto všetko boli vaši kolegovia, štipendisti?

V knižnici sa zišli rôznorodí ľudia z univerzít po celom svete. So mnou býval profesor z budhistickej univerzity v japonskom Kjótó, na konferencii prednášala profesorka z Tel Avivu aj Roman Králik z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorý je hlavným editorom medzinárodného filozofického zborníka Acta Kierkegaardiana, vydávaného v angličtine súbežne na univerzitách v Nitre, Toronte a Spojených Štátoch. Táto rôznorodosť kultúr a názorov nebola na škodu. Práve naopak. Zaujímavé, že na tvorbu stošesťdesiat rokov mŕtveho filozofa existujú rozdielne názory. A že jeho odkaz má čo povedať aj v súčasnom svete.

Archív T.M.

Čím vás osobne zaujal Kierkegaard a jeho filozofia?

Vyštudoval teológiu, ale nikdy nebol kňazom. Žil v Dánsku, ktoré práve prežívalo zlatý vek. Ale on tvrdil, že cirkev sa nemá miešať do politiky ani zaoberať biznisom. Cirkev má ľuďom prinášať dobrú správu, etické a morálne hodnoty. Kierkegaard prorokoval, že ak cirkev nezmení svoj prístup, tak sa dostane do krízy, kostoly sa vyprázdnia a v Európe nastane sekularizácia. To sa po ani nie dvesto rokoch naozaj deje. Kostoly navštevuje menej ľudí, prenajímajú ich ako koncertné sály. Kierkegaard žil pre iných. Rozdal celý svoj majetok. Za všetkým hľadal človeka, jeho pocity a citlivo vnímal jeho vnútornú samotu uprostred obrovského kolosu štátu a dravej spoločnosti. Úprimný zápas o miesto jednotlivca v spoločnosti je typický pre jeho tvorbu. Presne ako v súčasnosti. Aj dnes hľadáme svoje miesto vo svete globalizácie.

Northfield je farmárske mestečko v Minnesote. Skutočne tam majú miestni prácu s pôdou vo veľkej úcte?

Áno. Stáva sa, že človek s dvomi univerzitami sa vráti na rodičovské hospodárstvo a s radosťou tam chová kravy a pestuje kukuricu. Nie je to žiadna hanba. Práve naopak. Teší sa z polí, zo zvierat, je vďačný rodičom, že to všetko vybudovali. Northfield založili emigranti z Nórska pred necelými dvesto rokmi. Neďaleko sú New Prague a Veselí, ktoré zas postavili českí emigranti. V Novej Prahe majú dokonca vlastnú katedrálu svätého Víta.

Archív T.M.

Minnesota je kraj tornád, zažili ste nejaké?

Svoje prvé hneď v štvrtý deň môjho pobytu. Verejné budovy mali protitornádové kryty, rodinné domy zas pivnice, do ktorých obyvatelia schádzali v čase nebezpečenstva. Fungoval systém varovania pred tornádami. Na zvláštnom televíznom kanáli aj v rozhlase sa ľudia dozvedali, nakoľko je nebezpečenstvo akútne. Ak sa rozozvučali sirény, bolo treba utekať do krytu. V sezóne tornád je to aj každý týždeň.

Čo vám najviac udrelo do očí, keď ste porovnávali život v Northfielde a na Slovensku?

Nikdy som si nemusel zamykať bicykel. Ľudia sa navzájom zdravili. Žiadne oduté ksichty. Najprv som si myslel, že si ma obyvatelia mestečka s niekým mýlia, keď mi každý kývne na pozdrav. Potom som si všimol, že to je bežný zvyk a základná slušnosť, pozdraviť okoloidúceho. Prípadne mu poradiť, ak nepozná cestu, vypiť si s ním čaj. Mladí púšťajú starých pred seba v radoch v obchode a hovoria – toto sú ľudia, ktorí vybudovali prosperitu Ameriky. U nás si myslíme, akí sme pohostinní. Ale v skutočnosti nemáme čas ani na seba. Nieto ešte na druhých. Všetko, čo nám naruší zaužívaný program, nás obťažuje. Starí nám zavadzajú, slabí prekážajú. Človek akoby tu nemal žiadnu hodnotu. Tam som sa cítil úplne inak.

Američania sú veľmi spoločenskí, často ste dostávali pozvania?

Tam je prirodzené stretávať sa, a to aj ak máte viac ako sedemdesiat rokov. Mestečko žilo celé leto bohatým kultúrnym životom. V parkoch sa konajú koncerty, aj vysoká škola má koncertné sály, v ktorých sa schádzajú ľudia. Raz ma pozval na svoj koncert bývalý profesor chémie. Je už na dôchodku, celý život sa venoval svojmu oboru, ale v hre na klavíri je taký dobrý, že si trúfa hrať pred divákmi! O dvanástej napoludnie vošiel do sály, pozdravil, sadol si za klavír a začal hrať. Po tridsiatich minútach skončil, ľudia mu zatlieskali, potom si dali všetci spoločne kávičku a rozišli sa. Na jednej párty sa istá pani dozvedela, že som zo Slovenska. V jednej ruke držala párok, v druhej horčicu, ale okamžite spustila áriu Rusalky v perfektnej češtine. Kto sa chce vzdelávať, tomu ponúka Amerika obrovské možnosti.

25. februára 2013

Najčítanejšie za 24 hod