František Kele je jedným z najscestovanejších Slovákov. Navštívil všetky kontinenty a podnikol tri cesty okolo sveta.
Kedy ste v sebe objavili túžbu cestovať a zdolávať rôzne hory? Aké boli vaše cestovateľské začiatky?
K láske k vrchom ma priviedol otec, k cestám zasa štúdium geografie. Prvé moje cesty viedli do masívu Mont Blancu. Bol som štátny reprezentant v horolezectve, na vrchole Mont Blancu som bol ešte ako gymnazista. Výnimočná pre mňa bola cesta v roku 1971 na mikrobuse Škoda 1203 do Káthmandú v Nepále. Boli sme vybavovať povolenie k výstupu na Everest.
Na cestách ste strávili pol storočia. Máte spočítané, koľko z toho bolo čistého času a koľko krajín ste navštívili?
Spočítala to moja žena, ktorá sa tiež zúčastnila na niektorých cestách. Na našej striebornej svadbe to bolo sedem rokov a štyri mesiace. Na budúci rok máme zlatú svadbu a je to okolo 11 rokov. Navštívil som 128 štátnych jednotiek uznaných OSN. Viem aj to, koľko času som stúpal počas mojich horských výstupov a koľko som klesal, pretože mám presné záznamy o mojich túrach. Je to okolo 1300 kilometrov do výšky a toľko aj späť.
Máte ešte nejaké nesplnené cestovateľské sny?
Tých mám, pravdaže, niekoľko. Všetky sú zamerané na miesta kde pôsobil Móric Beňovský, Martin Kukučín a Milan Rastislav Štefánik.
Ste žijúcou legendou slovenského horolezectva. Koľko končiarov rôznych pohorí ste zdolali? Ktoré výstupy sa Vám najviac zapísali do pamäti?
Vo Vysokých Tatrách som vystúpil skoro na všetky vrcholy. V iných pohoriach sveta ich je asi stovka. Rád spomínam na výstup na Popocatepetl, na Chimborazo, alebo na Aconcaguu. Jedna z mojich kníh nesie názov Noc na Aconcague.
Chystáte sa ešte na nejaký ďalší výstup?
Áno, snažím sa vystupovať na vrcholce, na ktoré som doteraz nemal čas. Napríklad tento rok som bol na Krakovej holi v Nízkych Tatrách.
Boli ste na Antarktíde aj v Arktíde. Ktorá expedícia bola náročnejšia?
Športový charakter mala expedícia na Severnom póle. Rozhodli sme sa v jeho bezprostrednej blízkosti postaviť tréningový tábor. Základňu sme mali štyri kilometre od pólu smerom na Rusko. Stála, ako inak, na driftujúcich, teda plávajúcich ľadoch. Takže nakoniec sme sa ocitli vyše 40 kilometrov smerom na Kanadu. Hovorím preto „smerom“, pretože zo Severného pólu môžu prvé kroky človeka viesť len na juh. Cesta do Antarktídy mala skôr odborný charakter. Bol som hosťom na vojenskom ľadoborci Oskar Viel, ktorý podnikal revíznu plavbu po čílskych polárnych staniciach. Fyzicky som sa veľa nenamáhal, ale mimoriadne veľa som sa naučil. V polárnych oblastiach nie je problém nízka teplota, ale vietor. Rýchlosť vetra jeden meter za sekundu znižuje pocitovú teplotu o jeden stupeň. Je známe, že Arktída je teplejšia ako Antarktída.
V posledných rokoch sa venujete odkazu významného slovenského astronóma, cestovateľa a politika Milana Rastislava Štefánika. Rozhodli ste sa prejsť všetky krajiny, ktoré navštívil. Kedy ste sa Štefánikovi začali venovať a prečo ste rozhodli ísť po jeho stopách?
Mám takú epizódu, ktorú som zažil, keď som ako štátny reprezentant horolezectva rok pred maturitou schádzal s priateľmi z Mont Blancu. Pod touto horou je celoročné Vallotovo observatórium, kde sme chvíľu odpočítali. Ako som sa prechádzal vo vetrovke s vyšitým štátnym znakom Československa, oslovil ma jeden Francúz, ktorý tu pracoval. Spýtal sa ma: „ty si z Československa? Ja, že áno. A on sa ma spýtal, či viem, kto bol Štefánik. Nevedel som. V tej dobe, teda v 50-tych rokoch, sa to na školách neučilo a rodičia mi ho tiež nespomínali. (Štefánik vystúpil ako prvý Slovák na Mont Blanc roku 1905, pozn. Webnovín) Takže o našom velikánovi som sa dozvedel od Francúza. Odvtedy idem „po ňom“, po Štefánikovi. V roku 1992 sme boli na poctu Štefánika opäť na Mont Blancu. Z nedostatku kyslíka človek dostane výškovú chorobu. Jej najľahší stupeň sprevádza eufória. V tej eufórii som si povedal, že keď zídem dole, začnem tvrdo pracovať na tom, aby som navštívil všetky miesta, kde Štefánik pôsobil. Najprv som mal ako métu len miesta, kde pracoval ako vedec, potom som to ale rozšíril.
Podarilo sa vám tento cieľ splniť?
Mám jediné miesto, kde som ešte nebol, inak som už bol všade – od Honolulu cez Japonsko až po Sibír. Je to Ura-Tube v dnešnom Tadžikistane, kde bol Štefánik v roku 1907 pozorovať zatmenie Slnka. Tam sa ešte chcem ísť pozrieť. Predvlani som už mal letenku na stole, ale niečo mi do toho prišlo a moji priatelia nakoniec odišli do Ura-Tubu bezo mňa.
Bývate označovaný za najaktívnejšieho slovenského cestovateľa 20. storočia…
Ja hovorievam, že Štefánik bol naj cestovateľom prvej polovice 20. storočia, ja cestujem tú druhú polovicu. Aj knihu o Štefánikovi som napísal s podtitulom Najvýznamnejší slovenský cestovateľ prvej polovice 20. storočia, aby aj mne niečo zostalo. Ale celkovo si myslím, že v tých podmienkach, v akých Štefánik cestoval a čo on všetko precestoval, tak celé 20. storočie bol on najlepší slovenský cestovateľ. Časť tejto knihy je venovaná jeho nasledovníkom, sú tam uvedení významní cestovatelia zo Slovenska, ktorí sa venujú Štefánikovi. Pri písaní knihy som s hrôzou zistil – a utrpela tým aj moja ješitnosť – že sú ešte dvaja super cestovatelia. Je to Igor Čech, lekár z Piešťan a Vojtech Rušin, astronóm, ktorý cestuje za zatmeniami Slnka, podobne ako chodil Štefánik.
Ktoré z toho obrovského množstva navštívených krajín vás oslovili najviac a prečo?
Myslíte okrem Slovenska? Mám štyri obľúbené destinácie. Veľmi rád mám Ekvádor, pretože je to taká modelová krajina pre celú Južnú Ameriku. Má Amazóniu, náhorné plošiny, vulkány, patria jej aj Galapágy. Mám rád východnú rovníkovú Afriku od jazera Ukerewe po oceán, kde je Masajská plošina a masív Kilimandžára. Hoci som aktívny kresťan, oslovuje ma veľmi Nepál umelecko-filozofickými výstupmi hinduizmu a budhizmu, sú to veľmi zaujímavé veci. Teraz som bol vďaka Štefánikovi už isto aspoň deväťkrát v Polynézii. Poriadne hory sú v Polynézii až na južnom ostrove Nového Zélandu, ale Štefánik ma „donútil“ chodiť po ostrovoch Polynézie. Veľmi rád sa kúpem v atoloch, je to očarujúce, len je to ďaleko.
Ocitli ste sa na vašich cestách vyslovene v ohrození života?
Na väčšine výprav do vysokých pohorí sveta ide o život. Nie vždy sme sa domov vrátili všetci.
Aké sú vaše hlavné zásady pri cestovaní?
Najdôležitejší je výber partnerov a príprava. Odporúčam prečítať si moju knihu Na hrane, tam je všetko. Chýba tam jediná rada: čo so sebou na ceste nemáš, to nepotrebuješ.
Na cestách ste zažili veľa zaujímavých zážitkov, okrem iného ste boli na večeri u potomkov ľudožrútov. Ako presne sa toto stretnutie odohralo?
To bolo na ostrove Ua Huka, čo je jeden z ostrovov Markézskeho súostrovia. Sú tam tri dediny a starosta jednej z nich nás zobral na večeru k mužovi, ktorý je spolu so svojou rodinou posledným potomkom ľudožrútov, ktorý v roku 1938 zabili a zjedli amerického turistu. Prízvukoval nám, aby sme hlavne nenadhodili tému ľudožrútstva, lebo hostiteľ by hneď vedel, že o tejto histórii jeho rodiny vieme od neho. Nakoniec to však dopadlo tak, že potomok ľudožrútov sa nás v neformálnom rozhovore zrazu sám spýtal, či vieme, ktorá časť ľudského tela je najchutnejšia. Zostali sme, samozrejme, zaskočení. Vysvetlil nám, že je to ruka po predlaktie, oberať kostičky z prstov je vraj veľmi chutné.
Zhovárala sa Mária Pietová