Karakalpakstan: Zem čiernych klobúkov

Karakalpakstan: Zem čiernych klobúkov
Ján Koščo

Krajina, v ktorej zmizlo more, či kde si môžete objednať v púšti čerstvé ryby a kde si prídu na svoje aj milovníci moderného umenia. Taká je “Zem čiernych klobúkov” (kara- čierny, kalpak- klobúk, stan- zem), autonómna republika v strednej Ázii, ktorá je súčasťou Uzbekistanu.

Napriek tomu, že Karakalpakstan svojou rozlohou viac ako trojnásobne prevyšuje územie Slovenska, je pre väčšinu našincov úplne neznáma terra incognita.

Karakalpakstan a sovietski inžinieri

[captionid=”attachment_2444″align=”alignright”width=”479″]JánKoščo[/caption]

Cestou z historického mesta Chiva pri Turkménskych hraniciach prechádzame na druhý breh rieky Amudarja a vchádzame na karakalpacké územie. Okolie lemujú úrodné pásy zeme, na ktorých domáci pestujú najmä melóny a bavlnu. Práve je sezóna zberu bavlny – teda tých pár dní v roku, keď majú tunajší ľudia prácu a v bankách majú každé ráno problémy s hotovosťou, ktorú si vyberajú poľnohospodári, aby mohli vyplatiť zberačov bavlny. Popri ceste sú stánky obsypané množstvom žltých melónov. Neodolateľná ponuka. Zastavujeme autom na čerpacej stanici, kde nám chlapec ručným čerpadlom vháňa palivo do nádrže. Až keď benzín vyteká von, chlapec vie, že dotankoval plnú nádrž.

Ako sa vzďaľujeme od rieky, vegetácia postupne redne a my prechádzame polopúštnou krajinou do nekonečnej pieskovej pustatiny. Krajina, v ktorej kedysi vládla rovnováha prírody a kde veľtoky Amudarja a Syrdaria prinášali množstvo vody z pohorí Pamír a Ťan-šan do Aralského mora, doplatila na éru Sovietskeho zväzu a Chruščova. Masívne využívanie riečnych vôd na poľnohospodárske účely v polopúštnej krajine malo za následok jednu z najrozsiahlejších ekologických katastrof sveta. Aralské more takmer zaniklo. Karakalpakstan vysychá. Bývalé významné prístavy pri Aralskom mori sa dnes nachádzajú uprostred púšte. Menej zrážok spôsobuje úbytok ľadovcov v horách, ktoré následne produkujú i menej vody do riek. Pôda obsahuje veľa soli, ľudia majú dýchacie problémy. Slovami klasika z českého filmu Pelíšky: “Soudruzi inženýři ze sovjetského svazu někde udělali chybu…”

[captionid=”attachment_2446″align=”alignleft”width=”479”]JánKoščo[/caption]

Reštaurácia v púšti

Šofér nám zastavuje pri domčeku, ktorý honosne nazýva reštauráciou: “Tu sa môžeme najesť.” Hranatá nevábna stavba nepôsobí gurmánsky príťažlivo, ale veľa iných alternatív v slnkom rozpálenej krajine na výber nemáme. Čašník nás usadí vonku do tieňa pred domčekom. Rozprestrie nám na provizórnom stole a ponúkne čerstvé ”svieže” ryby. Ryby v púšti? “Áno, rieka Amudarja nie je tak ďaleko odtiaľto, aby sme nemali v ponuke vždy čerstvé ryby,” pohotovo odpovedá čašník. K vykosteným chutným rybám s pikantnými ingredienciami nám priniesli miestnu vodku a uzbecké pivo. Po polhodine stolovania sme mali pocit, že sme v tej najúžasnejšej reštaurácii na svete.

Hradby Zoroastriánov

[captionid=”attachment_2448″align=”alignright”width=”479″]JánKoščo[/caption]

Našim cieľov v púšti sú zoroastriánske hradby Ayaz-Qala, staré dvetisíc rokov, ktoré boli opustené v siedmom storočí po príchode moslimov. Hradby sú prístupné, ľudoprázdne a je možné sa po nich voľne túlať. Z hradného kopca je výhľad na púšť, neďaleké soľné jazero a jurtový tábor, ktorý poskytuje turistom pod hradbami ubytovanie a základné služby. V jurtovom tábore nám robia spoločnosť veselé ťavy, ktoré nás neustále zvedavo prenasledujú. Vonku sa zotmelo a my sme sa po krátkej sieste vybrali na prechádzku po nočnej púšti. Obloha nad nami sa jagala hviezdami. Ich jas aj s mesiacom bol taký intenzívny, že sme nepotrebovali žiadne iné svetlo. Najbližšia civilizácia od nás bola 25 kilometrov. Asi kilomenter od jurtového tábora sme si posadali na karimatku a započúvali sa do absolútneho ticha, aké sme dovtedy ešte nepočuli.

[captionid=”attachment_2450″align=”alignnone”width=”479″]JánKoščo[/caption]

Nukus – hlavné mesto

Hlavným mestom Karakalpackej autonómnej republiky je Nukus (180 tis. obyv.). Vzniklo až v ére Sovietskeho zväzu. Okrem sovietskej architektúry je možné v ňom navštíviť unikátne Savického múzeum. Igor Vitaljevič Savický bol archeológ, zberateľ i záchranca moderného ruského a sovietskeho umenia prvej polovice dvadsiateho storočia, ktoré bolševici v stalinovej ére mali tendenciu zlikvidovať. Savický sa snažil tieto diela zachrániť pred likvidáciou a tak nazhromaždil a uložil v Nukuse, ďaleko od bolševikov, až 85 tisíc výtvarných diel. Savického múzeum, tu na konci sveta v Nukuse, je najrozsiahlejšou zbierkou ruského moderného umenia na svete.

Karakalpakstan v kocke

Karakalpakstan má rozlohu 166 tis. km2 a 1,2 miliónov obyvateľov. Tretinu tvoria etnickí Karakalpakci, tretinu Uzbeci a tretinu Kazaši. Karakalpakština, patrí do skupiny turkických jazykov a je druhým najrošírenejším jazykom v Uzbekistane – hneď po uzbečtine. V minulosti krajinu obývali nomádsky pastieri a rybári. Ekonomika regiónu, pôvodne závislá od rybolovu z riek a Aralského mora, je v súčasnosti zameraná na pestovanie bavlny, ryže, melónov a na ťažbu zemného plynu.

11. februára 2011

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Ján Koščo