Island – zem ľadu a ohňa

Island
Holár Barbora Lanči

Ďaleká a fascinujúca ostrovná krajina v severnom Atlantiku každým rokom láka viac a viac zvedavých návštevníkov. Jules Verne tu začína svoju Cestu do stredu Zeme, no Island má čo ponúknuť aj na povrchu – fascinujúce vodopády, pokojne plávajúce ľadové kryhy, útulné malé kostolíky – to všetko a ešte oveľa viac s divokou prírodnou krásou na každom kroku.

Dvojtýždňovú cestu po zemi gejzírov, ohňa a ľadu sme odštartovali v hlavnom meste Reykjavík, kde žijú až približne dve tretiny celej populácie ostrova. Všetci hovoria veľmi dobrou angličtinou a radi poskytnú užitočné cestovateľské tipy. Vďaka častému sťahovaniu, ktoré je pre Islanďanov typické, poznajú svoju krajinu skutočne dokonale.

Reykjavík sme prešli v priebehu jedného dňa a oslovil nás svojou príjemnou architektúrou s typickými nízkymi domčekmi. Je to mesto stvorené na prechádzky. Zaujímavá je ulica Laugavegur alebo hlavná ulica Skólavörðustígur, ktorá vás privedie k najznámejšiemu kostolu v meste, Hallgrímskirkja. Island je vychýrený aj svojím kultúrnym životom, a tak na našom zozname nechýbala ani koncertná hala a konferenčné centrum Harpa, ktoré sa nachádza v prístave. Je to jedinečná stavba nielen z exteriéru, ale má čo ponúknuť aj v interiéri a ak si plánujete kúpiť nejakú miestnu dizajnérsku vychytávku, tu je rozhodne z čoho vyberať.

Barbora Lanči

Cesta z mesta

[captionid=“attachment_1523″align=“alignright“width=“610″]BarboraLanči[/caption]Druhý deň našej cesty sme sa z hlavného mesta vydali smerom na juh. Len pár hodín od Reykjavíku nás zrazu obklopila príroda zo všetkých strán. Naša prvá veľká zastávka bola v národnom parku Pingvellir. Nachádza sa tu puklina medzi dvoma kontinentálnymi doskami a je to tiež miesto, ktoré sa môže pochváliť najstarším parlamentom v Európe. Spolu s vodopádom Gullfoss a gejzírovou oblasťou Haukadalur je to jedna z najnavštevovanejších oblastí Zlatého okruhu.

Prvým vodopádom, ktorý sme na Islande videli, bol Gullfoss. Nevedeli sme z neho spustiť oči a to sme ešte netušili, koľko ďalších vodopádov je pred nami. Tie sú na Islande samostatnou kapitolou. Gullfoss je najmohutnejší a Seljalandsfoss je jedinečný tým, že sa môžete prejsť aj poza neho. Skógafoss je vraj miestom, kde Vikingovia ukryli svoj poklad a Godafoss na severe je spojený s prijatím kresťanstva v 10. storočí.

V priebehu nasledujúcich dní sme mali možnosť vidieť vodný živel v rôznych podobách. Cestou na juh sme objavili jednu z najkrajších pláží – Dyrhólaey. Útesy tu vyzerajú ako obrovský organ poháňaný silou morského prílivu. Človek by sa tu mohol prechádzať celé hodiny, ale keďže sme mali na pláne ešte mnohé miesta, pokračovali sme ďalej – až k ľadovcu.

Asi desať percent ostrova pokrýva ľad a ak máte viac času, môžete sa zúčastniť aj na špeciálnej výprave na ľadovec. My sme naň vystúpili v národnom parku Skaftafell. Bol to jeden z najlepších zážitkov výletu, hoci bol aj trochu strašidelný. Celou cestou sme nestretli ani jediného človiečika. Boli sme tam len my, ľadovec a neskutočný pokoj. Kúsok ďalej sme mali možnosť vidieť ľadovec v inej podobe – prišli sme do ľadovcovej lagúny. Ľadová krajina, kde okolo vás plávajú kryhy tých najrozmanitejších veľkostí a tvarov a pomedzi ne si bezstarostne plávajú tulene a vaše myšlienky spolu s nimi. Je to miesto s jedinečnou atmosféru. Podľa intenzity svetelných lúčov sa mení sfarbenie ľadových krýh aj svetlo, ktoré prepúšťajú, takže atmosféra je každú hodinu iná. Lagúna určite patrí medzi miesta, ktoré na Islande musíte vidieť. Pre nás bolo toto miesto špeciálne aj preto, že sme tu počas našej cesty prvý aj poslednýkrát stretli slovenských turistov.

Barbora Lanči

Takí milí pocestní

Kone na západe
Barbora Lanči
Našu cestu po Islande sme realizovali v septembri, a to je už obdobie, kedy na cestách veľa ľudí nestretnete. Niekedy strávite na cestách stovky kilometrov a zbadáte len dve či tri autá, ak vôbec na nejaké natrafíte. Môžete sa ale spoľahnúť, že celou cestou vás budú sprevádzať miestne ovce. Niekedy sa objavia znenazdajky spoza kopca a niekedy vás pozorujú spoza ohrady. Keď sa však stretnete na ceste, zaručene sa nebudú ponáhľať, aby sa vám vyhli. To až v prípade, že si ich budete chcieť odfotiť.

Cestou-necestou však môžete stretnúť aj ďalších zaujímavých pocestných. Keď sme prechádzali východnou časťou ostrova, v jednom momente na nás začal kývať vodič z odparkovaného auta v protismere. V domnienke, že potrebuje pomoc, sme zastavili a išli zistiť, čo sa stalo. Na naše veľké prekvapenie tento pocestný žiadny problém nemal. Chcel sa s nami len podeliť o pohľad na prvého soba, ktorého na ostrove uvidel. A veruže dobre urobil, pretože v našom prípade to bol tiež prvý ale aj posledný, ktorého sme tu videli. A tak sme prešli východnou časťou ostrova.

Na sever aj za zmrzlinou

Hverir
Barbora Lanči
Spoznávanie severu sme sústredili na okolie mesta Akureyri a jazera Mývatn. Okolo jazera sme našli samé zaujímavé miesta. Prvým bolo Hverir. Niektorí toto miesto volajú aj mesačná krajina, pre mňa to bola krajina netradičných farieb. Červené až neónovo žlté sfarbenie zeme so šedo-modrými bublajúcimi jazierkami a kameňmi, z ktorých syčí para. Miesto, kde sa prejavuje ohnivá tvár ostrova. V blízkom okolí sme sa išli pozrieť aj na sopečnú oblasť Krafla a geotermálnu elektráreň v jej blízkom okolí.

Medzi top zaujímavosti v okolí jazera patrí „modrá lagúna“ severu – prírodné kúpele Mývatn. Je to miesto ako stvorené na oddych a relax v geotermálnych prameňoch. Vďaka minerálom má voda biele sfarbenie, až máte pocit, akoby ste plávali v oblakoch, ktoré skĺzli z oblohy až k vám. Zážitok z lagúny asi žiadne kúpalisko neprekoná, ale na Islande aspoň jedno termálne nájdete v každej dedinke. Na našom výlete sme ich navštívili niekoľko a jedno z najlepších bolo v meste Hofsós. Nachádza sa pri pobreží a z bazénov máte neskutočný nekonečný výhľad na more.

Centrom severu je mesto Akureyri. Nám sa zapáčilo viac ako Reykjavík, pretože je ešte milšie a útulnejšie. Nájdete tu dokonca najsevernejšiu botanickú záhradu na svete a vynikajúcu zmrzlinu, ktorá tu patrí medzi tradičné pochúťky v každom ročnom období.

Architektúra v symbióze s prírodou

Island je charakteristický najmä jedinečnou prírodou, ale nemôžem opomenúť ani tradičnú architektúru, ktorá s ňou vytvára dokonalý súlad. Sú to najmä tradičné kostolíky, ktoré sú súčasťou aj tej najmenšej farmy. Typické sú najmä malé stavby so sedlovými strechami obrastené zeleňou a s malými okienkami. Vedľa kostolíkov sú umiestnené cintoríny, často len biele kríže na širokej lúke pod mohutnými stromami. Ťažko by niekto hľadal krajšie miesto s takou výnimočnou duchovnou atmosférou, akú má napríklad kostolík v Hofe či biskupské sídla Skálholt a Holár. Ale nie sú to len kostoly. Na ostrove nájdete aj miesta a skanzeny s tradičnými obydliami. Vďaka nim pochopíte, ako ľudia odolávali nástrahám počasia. Každá miestnosť má tvar malého domčeka a miestnosti medzi sebou sú prepojené chodbami. Z diaľky celý dom vyzerá ako zmenšený model pohoria, ktoré leží v diaľke.

Skanzen Glaumbae
Barbora Lanči

Popri tradičnej architektúre však nezaostáva ani tá súčasná. Na našej ceste po Islande sme navštívili veľa miest a neobišli sme ani miestne kaviarne a reštaurácie. Veľmi nás potešilo, že každé mesto či dedinka má nejakú kaviareň s príjemnou atmosférou a výbornými domácimi špecialitami. Ale vráťme sa k architektúre. Všetky miestne pohostinstvá sú veľmi štýlové, bez gýču a prehnaných dekorácií – vždy veľmi vkusne zariadené. A aj keď tie koláčiky nie sú najlacnejšie, v takom príjemnom prostredí s milými personálom si veľmi radi objednáte niečo dobré.

S vetrom opreteky

Posledné dni našej cesty sme strávili v západnej časti ostrova, v oblasti Snafelness. Cestou sem sa rozfúkal silný vietor, ktorý nás sprevádzal až naspäť do Reykjavíku. Západné územie sme si teda vychutnali s vetrom vo vlasoch, ale opäť s obdivom v srdci. Našli sme tu nádherné rozbúrené pláže, stáda islandských koní, ale aj najfotografovanejšiu horu Islandu – Kirkjufell. A čakala nás tu aj jedna výnimočná jaskyňa. Vznikla v dôsledku sopečnej činnosti pred mnohými rokmi a dnes je sprístupnená aj pre zvedavých návštevníkov. Zrejme si toto miesto obľúbil aj Jules Verne, pretože práve tu sa začína jeho Cesta do stredu Zeme. Na tú by sme si už asi netrúfli, ale obaja dúfame, že sa na Island ešte vrátime a podnikneme aspoň cestu do stredu tohto nádherného ostrova. Sme si istí, že bude stáť za to.

31. októbra 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Barbora Lanči