India: Do ulíc so slúchadlami na uši

India: Do ulíc so slúchadlami na uši
Agra - Veľa lacných hostelov sa nachádza v blízkosti hlavnej atrakcie, Tádž Mahalu a predbiehajú sa v lákaní turistov na nápisy s najroznejšími NAJ výhľadom na architektonický skvost. Igor Daniš

Fotografovi Igorovi Danišovi sa na jeho cestách po južnej Ázii nečakane naskytla možnosť riadiť vlak plný Indov.

BRATISLAVA 9. mája (WEBNOVINY) – Igor Daniš, ktorý sa venuje profesionálnej fotografii, putoval začiatkom roka po končinách ázijského kontinentu sám na vlastnú zodpovednosť. Na Indiu (Naí Dillí, Džaipur, Agra a Varanasi), kde strávil spolu jeden týždeň, mu ostali zmiešané pocity.

Do Indie si sa dostal viac-menej náhodou na tvojej ceste do hornatého Nepálu. Skús krajinu opísať tromi slovami.

Hluk, bordel, chaos.

Znie to ako celkom negatívna reklama…

No, jedlo bolo dobré. Majú tam v podstate dve základné chute, ktoré striedajú – štipľavú a sladkú. Okrem kuchyne ma krajina neoslovila, práve naopak. Nabudúce by som ju radšej vynechal. Do ulíc odporúčam ísť so štupľami v ušiach, mňa tam z toho hluku bolela celý čas hlava.

Podľa všetkého sa zdá, že India nie je ľahký cestovateľský oriešok.

Je to najväčšia demokracia na svete. Všade bolo všetko, ľudia, zvieratá, pritom akoby nikto nebral ohľad na nikoho a na nič. Akoby tam neexistovali vôbec žiadne pravidlá. Jeden veľký chaos.

A tento chaos ťa priviedol až za riadiacu páku vlaku?

Viac-menej áno (smiech). Na riadenie indického vlaku plného cestujúcich, ktorí doslova vytŕčali z každej diery, nikdy nezabudnem.

Igor Daniš

Ako si sa k tomu dostal?

Bola to veľká zhoda okolností. Prepravoval som sa z Džaipuru do Agry v nočnom vlaku a zaspal som. Stratil som pojem o čase a keď som sa zmätený zobudil, radšej som vystúpil. Až potom som zistil, žže o hodinu skôr. Boli asi štyri hodiny ránož, nezostávalo mi nič iné, len ostať čakať na najbližžší spoj. Za pár chvíľ sa na stanicu nahrnulo nespočetné množžstvo ľudí. Ako Európan ovešaný batohmi som tam bol hlavná atrakcia. Miestni sa okolo mňa zhŕkli a zisťovali, kto som a kam idem. Varovali ma, žže nebude ľahké sa do vlaku dostať a užž vôbec nie s takým nákladom na chrbte. No jeden z nich ma iniciatívne stiahol so sebou k vlaku a to rovno do rušňa. Vybavil mi, aby ma tam vzali a odviezli.

Prečo práve rušeň?

Najprv som bol zmätený, ale pochopil som to až neskôr. Na staniciach sa do vlaku nastupuje z oboch strán a človek sa tam naozaj len veľmi ťažžko dostane, aj keď ide naľahko. V rušni, ktorý bol jednoznačne priestrannejší, bolo niekoľko vedúcich, ktorí najprv len zazerali. Postupne si zo mňa začali uťahovať a nakoniec ma posadili za riadiace páky a navigovali. Bol to zážitok na polorozpadnutej dráhe viesť celé to kvantum ľudí, ale nebolo mi všetko jedno.

Môžžeš teda povedať, žže Indovia sú priateľský národ?

Áno, niekedy ažž príliš. Keď človek musí tisíckrát na deň odpovedať na otázku „Which from“, po slovensky niečo v zmysle „Odkiaľ“ alebo „Z ktorej?“, tak je to únavné. Podobne to bolo napríklad aj s cyklorikšami či žobraním.

Tak postupne…

Je to skôr také odporučenie pre turistov – cyklorikše si netreba všímať, lebo by sa človek zbláznil, keby mal stále odmietať alebo vysvetľovať, že ste práve z jednej takej zliezli. Človek s cyklorikšou je s vami totiž schopný ísť aj niekoľko kilometrov, len aby vás nakoniec prehovoril a niečo na vás zarobil.

Igor Daniš

Tebe sa to stalo?

Jasné, niekoľkokrát som sa nachytal. Najprv vám povedia, koľko sa platí za hodinu. Mne sa to zdalo v poriadku, 20 rupií na hodinu, čo je asi 20 eurocentov. Povedal som si, žže uvidím aspoň veľa vecí a miest a nemusím ísť pešo. Nakoniec to bolo presne naopak. Za jednu hodinu vás totiž odvezú do jedného obchodu, do druhého obchodu, kde sa vypytujú, čo potrebujete. Títo vodiči majú samozrejme už vopred dohodnutý profit od predajcu za váš prípadný nákup. Takto človek nič poriadne neuvidí, prípadne kúpi niečo, čo vlastne vôbec nechcel a stratí pritom oveľa viac času.

Ako sa toto „divadielko“ končí?

Nakoniec sa vás vodič zbaví tak, žže sa zatvári a zahrá problém s nohou alebo s rikšou a vy zistíte, že ste skoro na tom istom mieste ako na začiatku.

Fotoreportáž z Indie:

Elegantné. Zdá sa, že Indovia potvrdzujú svoju povesť šikovných obchodníkov.

Určite, niečo podobné som zažil aj v Maroku či Iráne, ale Indovia sú jednoznačne lstivejší. Treba si dávať pozor najmä na pouličných predavačov, tiež som sa nechal veľmi lacno nachytať. Zháňal som si USB kľúč a náhodu som natrafil na takéhoto obchodníka pri chodníku, ktorý zhodou okolností také ponúkal. Zjednal som to na polovicu. Až v hosteli som zistil, žže obal bol prázdny. Prišiel som asi len o nejakých desať dolárov, ale človeka zamrzí vlastná naivita.

Vráťme sa k žobraniu na uliciach. Naznačil si, že to môže ísť na nervy.

Keď človek vidí tých beznohých ľudí na ulici zakrytých plachtou, tak to ním pohne. Vo všeobecnosti však boli turisti na toto dosť hákliví a podráždení.

Dával si žobrákom almužny?

Nie.

India sa ako svojská krajina asi častokrát nezavďačí „priemernému“ turistovi? Aký typ by si ju podľa teba vedel vychutnať?

Určite to nie je nič pre slabé povahy. Veľmi záležíž na tom, aký typ dovolenky máte naplánovaný. S batohom na chrbte to je v Indii dosť o držku. Na druhej strane, človek aspoň vidí reálny žživot a negatíva, ktoré by s all-inclusive asi obišiel a mal tak možno milný obraz o tejto krajine.

Igor Daniš

India: Do ulíc so slúchadlami na uši

Igor Daniš, narodený 20.11.1981 v Bratislave, sa fotografii profesionálne venuje od roku 2007, v súčasnosti predovšetkým hudobnej a cestovateľskej.

Jeho portfólio je dostupné na webovej stránke /www.igordanis.com

10. mája 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Lea Podstanická