Metropolu na severe Grécka zdobí viacero mien – Thessalonike, Salonika, či slovenská verzia Solún. Mesto umiestnené v zátoke je zaujímavým príkladom prelínania starých kultúr. Svoje stopy tu nechala Rímska ríša, Byzancia aj Osmani,ktorých stavby vdýchli Solúnu jeho dušu.
Lákavou promenádou
Grécky Solún si spokojne leží na severnom ohybe Solúnskeho zálivu a vo svojich útrobách skrýva takmer pol milióna obyvateľov. Ťahá sa pahorkami, stúpa do výšky, no zapratal aj údolia a obsadil pobrežný pás dotýkajúci sa priezračného mora. Jeho polohu si človek zamiluje hneď v prvých momentoch, odkedy sa prejde jeho ulicami. Medzi najpríjemnejšie miesta Solúnu patrí promenáda vtesnaná medzi okraj starého mesta a záliv.
Rána sú na nej rušné, no ak sa tu ocitnete počas víkendu, nadobudnete pocit, že je to hlavná ulica celého mesta. Tu človek pochopí, že Solún je vďaka významnej univerzite mladé mesto a takmer všetky kaviarne roztrúsené tak, aby z nich bolo vidieť na šíre more, sú zaplnené. Najobľúbenejším nápojom je grécke ľadové frappé, ktoré nechutí nikde lepšie, ako práve v tejto krajine. Mladí sedia pri pohári, pofajčievajú, niektorí sedia nad knihou, notebookom a život plynie okolo nich, zatiaľ čo sa na hladine hojdá niekoľko starších lodí. V diaľke vidno zopár rybárskych člnov, no ešte ďalej za nimi sa vynímajú veľké trajekty naplnené kontajnermi. Symbolom promenády i celého mesta je kamenná veža zasadená v menšom parku so stromami. Do histórie vošla ako Biela veža a jej hlava siaha do 34-metrovej výšky. Na vrchole má zapichnutú aj bielo-modrú grécku vlajku.
Bielu vežu postavili architekti byzantskej ríše, no neskôr, keď sa sem z východu dostala expanzívna Osmanská ríša, pretvorili ju a zakomponovali do svojich plánov na opevnenie neďalekého prístavu Osmani. Až v roku 1912 sa Gréci opäť zmocnili mesta a Bielu vežu si vzali za svoj symbol, ktorý dnes nájdete na tričkách, známkach, pohľadniciach či suveníroch. Dnes jej nikto nepovie inak, než „biela“ hoci v roku 1826 ju volali prívlastkom „červená“. Bolo to v čase, keď sa osmanský sultán Mahmud II. rozhodol zmasakrovať búriacich sa Janičiarov uväznených vo veži. Dnes tu už podobné scenáre nehrozia a z veže srší pokoj, ktorý si mnoho domácich príde vychutnať. K veži doliehajú grécke hity vyhrávajúce z neďalekých výletných lodí a o niekoľko stoviek metrov ďalej sedí na svojom nehybnom, bronzovom Bucefalovi dobyvateľ Alexander Veľký. Narodil sa v neďalekej Pelle, a tak ho dodnes miestni berú ako svojho rodáka. Hľadí do diaľok, ktoré mu svojho času opantali myseľ a vydal sa za ich volaním, aby dobyl vtedajší známy svet.
Po stopách cisára Galéria
Solún je z historického hľadiska nesmierne vzácne mesto. Z ulíc sa vynárajú odkazy na dávne ríše, ktoré tu na určitý čas zapustili svoje korene. Promenáda leží od starého mesta len niekoľko minút, naokolo odrazu vyrastú budovy a ulice sa rozšíria do rušných bulvárov pretkaných námestiami. Námestie Navarinou pripomína park, pretože ho pretína niekoľko zelených plôch ozdobených múrikmi, kde si môžu chodci odpočinúť so zmrzlinou, frappé alebo len tak pri rozhovore. Kúsok odtiaľto sú porozhadzované ruiny niekdajšieho paláca, ktorý patril rímskemu cisárovi Galériovi. Ten vládol začiatkom 4.storočia a práve v Solúne po sebe zanechal viacero zaujímavostí. Pri ruinách paláca treba mať vycibrenú predstavivosť, pretože z neho po toľkých rokoch zostali len kamenné steny bez striech. Na konci námestia sa už v diaľke vynára minaret so staručkou rotundou, no ešte pred tým sa bulvár rozleje do širokého priestranstva, ktoré zaujme svojím nádherným rímskym dedičstvom. Kto by si myslel, že najkrajšie rímske oblúky stoja len v samotnom Ríme, bol by na omyle. Aj tu nechal cisár Galérius svoj rukopis a dnes na ňom nechajú oči všetci návštevníci Solúnu. Oblúk postavili v posledných dvoch rokoch 3.storočia a jeho mramorové reliéfy mali navždy pripomínať cisárove víťazstvo nad sasánovskými Peržanmi. Kedysi mal tri prechody, no jeden z nich sa zrútil, a tak zostala len dvojica. Popod oba oblúky sa dá pohodlne prechádzať, aby si človek mohol vychutnať detaily vtlačené do kameňa. Palác stál priamo na slávnej starovekej ceste Via Egnatia, ktorá merala 1120 kilometrov a spájala staroveký Byzantion (dnešný Istanbul) s pobrežným mestom Dyrrachium (dnešný albánsky Dürres). Námestie je pomerne živé. Pôsobí ako prirodzená križovatka ulíc a ciest, a tak tu ruch od rána do večera akosi nechce utíchnuť. Len v parku na lavičkách sedí niekoľko starších mužov v baretkách a zhovárajú sa, zatiaľ čo svet beží okolo nich.
Byzantské perly
Na konci zeleného parku, pár desiatok metrov od Galériovho oblúku, stojí jedna z najvýznamnejších stavieb celého mesta. Dnes jej nik nepovie inak, než Rotunda, no pôvodný plán bol úplne iný. Cisár Galérius si tu totiž nechal vybudovať mauzóleum, do ktorého mal byť pochovaný, no história to chcela inak a on zahynul v roku 311 v Gamzigrade na východe dnešného Srbska. Cisár Konštantín Veľký ho teda pretvoril na kresťanský kostol. Na prvý pohľad v sebe stavba ukrýva vznešenosť Byzancie, akú si v sebe nesú svätostánky vytvorené za jej vlády. Len minaret sem akosi nepasuje, pretože ho postavili až koncom 16. storočia po tom, ako sa tu udomácnili Osmani. Minaret tu stojí dodnes a pripomína splývanie a prelínanie náboženstiev. Rotunda je zapísaná v dedičstvo UNESCO, no aj tak zíva prázdnotou. Koruny stromov v jej blízkosti tancujú vo vetre a naokolo odpočíva niekoľko kamenných náhrobkov. Vo vnútri je veľavravné ticho a steny na niektorých miestach stále zdobia prekrásne byzantské mozaiky. Kedysi nimi boli potiahnuté všetky steny a hoci je ich už málo, dokážu zanechať krásny dojem. Byzancia tu po sebe nezanechala len Rotundu, ale spomienky na kedysi silnú ríšu nájdeme roztrúsené aj na iných miestach. Veď koniec koncov, odtiaľto pochádzajú aj Cyril a Metod, ktorí zohrali významnú úlohu aj na našom území. Medzi najfotogenickejšie patrí malý kostolík Panagia Chalkeon z 11.storočia. Nad škridlicovými strieškami vyrastá burina a celý kostol je zapustený pod úrovňou ulice. Priľahlý park prilákal hráčov kariet a kým partia hrá, ešte väčšia ich povzbudzuje a popíja víno či domácu retzinu. Ak sa niekto vydá v Solúne po byzantských stopách, nevynechá ani slávnu Hagiu Sofiu. Nie je tak monumentálna ako jej konštantínopolská sestra, no zaujme svojou farebnosťou. Žltá fasáda kostola sa dopĺňa s tehlovo-červenou kupolou ozdobenou zelenou strieškou. To všetko dotvára park plný kvetov, bielych oleandrov či ružových bugenvílií. Hagia Sofia alebo teda Chrám božej múdrosti tu vo svojej podobe stojí od 8.storočia a hoci ju neskôr sultán Murad II. konvertoval na mešitu, Gréci jej po roku 1912 opäť darovali kríž a ikonostás.
Chutné lákadlá
V čase obeda sa mesto zaplní ľuďmi. Niektorí si len sadnú do parku a zjedia niečo, čo si kúpili po ceste, no mnohí hľadajú svoju obľúbenú tavernu či reštauráciu. Tých je v Solúne viac než dosť a je ľahké si tu vybrať. Medzi najchutnejšie prekvapenia gréckej kuchyne patrí baklažánová musaka, no najvoňavejšími sú určite souvlaki. Predstavujú kúsky mäsa napichnuté na špajdli, grilované, pokvapkané citrónom a posypané bylinkami. Presne po tomto budete túžiť, keď vám bude chýbať Grécko. Stačí si objednať niekoľko paličiek s mäsom, cibuľu, pita chlieb, sadnúť si von a sledovať ruch na ulici. Akonáhle sa na ulici zvýši pohyb ľudí, človek sa ocitne pred bránami rozľahlého trhoviska. To nie je kryté ako na mnohých iných miestach, ale rozlieva sa priľahlými uličkami. Každá z nich má vlastnú arómu a atmosféru. Niektoré predávajú domáce potreby, topánky, oblečenie či bežné veci, no návštevníka vždy najviac poteší pohľad na trhy s rybami, ovocím či domácimi výrobkami. Predavači stoja vonku pri svojich obchodíkoch a snažia sa okoloidúcich nalákať, aby zastavili práve pri nich. Rádio v pozadí hrá staré grécke hity a niektorí obchodníci si dokonca nahlas pospevujú. Akoby sa človek ocitol vo filme. Niekde sa predávajú bylinky, obrovské zväzky sušeného oregana rozvoniavajúceho široko ďaleko, koreniny, sušená mäta, inde zase neskutočne sladké hrozno s výbornými cenami. Všetko je kvalitné a čerstvé a pôsobí akoby bolo ráno odtrhnuté zo záhrady. Na pultoch sa vynímajú aj ranné úlovky rýb, mušlí, kreviet či iných darov mora. Grécka kuchyňa sa bez rýb jednoducho nezaobíde a aj teraz domáci kupujú a vyberajú tú, ktorá im ako prvá padne do oka. Na rohu sedia muži popíjajúci kávu a ženy sa okolo nich rýchlo mihnú s plnými nákupnými taškami. Takto vyzerá niekedy grécka deľba práce. Neďaleko sa medzi modernou zástavbou vynoria ruiny rímskeho mesta s divadlom. Každý krok tu znamená ocitnúť sa niekde inde v čase, a tak je Solún dokonalou križovatkou starých kultúr.