Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybačij

Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybacij
Cestujsi.sk

Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.

Cieľ expedície na dosah

Pred obedom sme vyrazili z Kildinstroju naspäť do Murmanska, aby sme ochutnali pravý ruský šašlík, našli lepší internet a nakúpili zásoby. Mali sme v pláne nasledujúce dni stráviť na polostrovoch Srednij a Rybačij – na odľahlých, civilistami neobývaných častiach severu. Na Lukášovo odporučenie sme zašli do sympatickej reštaurácie na kopci, kde sme si objednali tradičné ruské špeciality- bravčový šašlík (vegetariánka Kala rybací z grebačky), boršč a uchu (rybacia polievka) s blinami (ruské palacinky) s kaviárom. Vždy sa snažíme variť si sami, skúšať miestne suroviny a z nich potom variť aj tradičné jedlá, ale nikdy neodoláme tomu ísť do miestnej reštaurácie vyskúšať, ako to má všetko naozaj chutiť. Po trochu drahom, ale naozaj dobrom obede, sme sa išli pozrieť na jednu z najväčších atrakcií Murmanska- atómový ľadoborec Lenin. Po chvíli blúdenia sme prišli k prístavu a toto obrovské plávajúce múzeum tam zrazu nebolo. Nevieme, kam a prečo ho odplavili, a hlavne kde ho ukotvili tak, že neobmedzil pohyb v prístave, ale tak sme si aspoň urobili fotku pri lodi na veľkom plagáte na múre oproti a vyrazili nakúpiť zásoby. Všade, kde sme sa skúšali pripojiť na internet, to bolo horšie a horšie. Dokonca v stredisku, kde sme deň predtým čo-to vybavili, sa už nedalo pripojiť vôbec.

Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybacij
Cestujsi.sk
Denný rytmus tu máme úplne posunutý. Chodíme spať okolo 2-3-tej v noci, vstávame medzi desiatou a jedenástou, čiže obedujeme tak o tretej a večeru máme okolo polnoci. Takže bolo už asi šesť hodín, keď sme naozaj potrebovali vyraziť smerom na Rybačij. Neboli sme si úplne istí, či nás tam pustia -hlavne po neúspechu pred Severomorskom. Do toho nám ešte majiteľ cestovnej kancelárie na Kole, ktorého sme stretli pri Kuzomeni, oznámil, že Rybačij je uzavretý, že tam sa dostaneme len so špeciálnym povolením, ktoré vybavujú napríklad oni. Jedna hubárka nám zase odporučila ísť sa registrovať na veliteľstvo pohraničného vojska, že nám musia niekoho prideliť. Ak sme správne pochopili. Lenže v sobotu večer samozrejme žiadna kancelária otvorená nebola. Pred posledným obchodom sme stretli ‘expedičáka’ z Jekaterinburgu, ktorý nás konečne potešil. Práve sa odtiaľ spokojne vrátil a na mape horlivo ukazoval miesta, ktoré máme vidieť. Tak sme sa spokojne vydali na severozápad k polostrovom. Cestou sme sa ešte zastavili pri obrovskom pamätníku padlým vojakom. Všetky ruské autá trúbili, keď prechádzali okolo. Súčasťou pamätníka bol ťažký tank Josif Stalin na podstavci, ktorý bol z ideologických dôvodov nasadzovaný do prvých línii v posledných fázach druhej svetovej vojny.

Asi za hodinu a pol sme dorazili k malému vojenskému kontrolnému stanovišťu s dvoma mladými vojakmi. Dali sme im pasy, Lukáša si vzali so sebou do búdky a už sme len napäto čakali, čo sa stane. Po desiatich minútach vyšiel vysmiaty s pasmi von, otvorili závoru a mohli sme slobodne pokračovať k cieľu našej expedície- najsevernejší bod európskeho Ruska, polostrov Rybačij. Plynule sme prešli na prašnú šotolinu, ktorá sa za ten čas pre Kalu a Maťa stala obľúbeným “uspávadlom” a veľmi pomalým tempom sme prichádzali na Srednij. V obklopení lesom, pozdĺž údolia rieky Titovka, sa nám otvárali nádherné pohľady na čistú prírodu severnej tajgy.

Srednij

Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybacij
Cestujsi.sk
Postupne sme sa dostali do kamenistých hôr, kde už boli len zakrpatené kríčky, skaly a veľa malých riečok a jazier. Po dvoch hodinách prechádzania rozbitým terénom sme konečne uvideli Barentsovo more, súčasť Severného ľadového oceánu. Dostali sme sa na Srednij, prvý polostrov. Oproti nám sa ťahala veľká pláž a z diaľky sme videli, že tam už niekto kempuje. Ako sme sa približovali, začali sme rozoznávať, že ide o vojenský tábor. Obišli sme ho a snažili sa nájsť cestičku k pláži, narazili sme však na asi 20 odparkovaných samohybných diel, vojenských nákladiakov a transporterov. Samozrejme sme nenápadne prešli okolo nich, ešte nenápadnejšie si ich odfotili a vyšli na pláž. More bolo úplne pokojné a čisté, ale nesmierne studené. Usalašili sme sa do auta, lebo vonku už strašne fúkalo a z okna sledovali sem-tam prechádzajúce strašne hlučné samohybné delá. Na večeru sme zjedli posúch s klasickou miestnou prílohou- smotana a kôpor, a po tradičných 1-2 pivách sme si konečne ľahli spať.

Rybačij

Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybacij
Cestujsi.sk
Ráno sme plní očakavánia vyrazili na Rybačij. Na mape to vôbec nevyzeralo ďaleko, ale nemali sme predstavu, aké cesty nás čakajú. Po chvíli sme úzkym prepojením medzi dvoma polostrovmi prešli na polostrov. Okolo nás sa začali objavovať všelijaké opustené budovy a odhodené hrdzavé kusy. Prevrátené lode, časti auta a iné neidentifikovateľné predmety sa len tak povaľovali popri ceste. Tá bola najskôr celkom prekvapivo rovná, len prašná a kamenistá, nič špeciálne na miestne pomery. Išli sme priamo na najsevernejší bod- Nemecký mys, na ktorý viedla cesta západným pobrežím polostrova. Celý čas sme pozorovali zvláštne pokojnú vodu otvoreného oceánu. Ako sme sa dostávali ďalej, cesta bola stále rozmanitejšia. Buď sme prechádzali veľké cez kamene, alebo cez pláž, alebo nás na najdlhšom úseku čakala absolútne hrboľatá cesta s brodmi. Oproti nám prešlo zopár ‘expedičákov’, inak nám z áut kývali vojaci. Aj tu bolo evidentne dlho sucho, v drvivej väčšine sme vôbec nemuseli využívať obchádzky okolo brodov a mohli prechádzať cez vody. Tentoraz sme našťastie nezastali, nič nám neblikalo, ani nesvietilo.

Ako sme sa blížili k cípu, zbadali sme akoby malú dedinku, ktorá vyzerala osídlene. Boli sme už hrozne hladní a dúfali sme, že v tom modrom domčeku pri vode bude nejaký rybár, ktorý nám za pár rubľov predá rybu alebo ešte lepšie kraba. Ale už na začiatku, viditeľná z dostatočnej diaľky, bola závora. Nachádzali sa tam iba ubytovne pre vojakov, staré odstavené rádiolokátory a náklaďáky. Ale mali tam aj malé futbalové ihrisko, nech sa na tom konci sveta uprostred ničoho úplne neunudia. Rybár nám teda nevyšiel, tak sme pokračovali ďalej na sever. V diaľke pred nami sa začali črtať veľké biele gule – radary. Opatrne sme sa približovali, dúfajúc, že budeme môcť prejsť okolo až na cíp, že nás neotočia, keď už sme tak blízko. Cesta išla tesne vedľa plotu s ostnatými drôtmi s veľkými zákazovými tabuľami, z pravej strany sme zase obchádzali osvetlený heliport. Prešli sme až nakoniec. Cesta končila pri zákaze vjazdu, ktorý viedol k veľkému majáku a niekoľkým domčekom. Zišli sme bližšie k moru a odparkovali auto na veľkej a príjemne mäkkej ploche machov. Dosiahli sme svoj cieľ. Boli sme tu, na konci cesty, severnejšie nie je už nič, len topiaci sa severný pól. Bolo krásne, teplo a úplne jasno, pozerali sme sa na žiarivo modré otvorené more. Okolo bola len čistá surová príroda, nad nami pár rozpadnutých domov a v diaľke iba jedno auto s miestnymi rybármi. Na západ od nás bolo vidieť Nórske pobrežie. Všetci sme sa hneď potešili nórskemu signálu, kam sú volania rovnaké ako v rámci EÚ. Hneď sme natešene išli telefonovať domov.

Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybacij
Cestujsi.sk

Rybačij je známy aj tým, že cez neho počas druhej svetovej vojny viedla frontová línia a tiež tým, že tak parkrát zmenil majiteľa z Ruska na Fínsko a naopak. Takže pozdĺž ciest sme nachádzali veľa starých kamenných bunkrov a budov, ktoré boli počas vojny aktívne. Napríklad pri nás sme preskúmali starý maják, kde sme našli ešte posteľ, hnijúce kusy oblečenia, plechovky a plesnivý domček, kde mali kedysi veľké generátory na elektrinu. Na niektorých miestach boli v tráve veľké neprirodzené priehlbiny, až po chvíli nám došlo, že tu boli zákopy. Táto oblasť je dodnes vojensky aktívnou, čo sme si potvrdili vojakmi a zakázanými miestami, aj keď určite menej ako v minulosti, lebo väčšina z techniky, ktorú sme videli, už bola evidentne nepoužívaná.

Po estónskej Nine bolo Rybačij druhým miestom, kde sme chceli stráviť dve noci, takže sme si konečne mohli oddýchnuť. Teda až na to, že o jedenástej sme museli s Lukášom znova sadnúť do auta. Asi v druhej tretine cesty cez Rybačij sme totiž menili baterku. Už vôbec nemala kapacitu a to zrejme nerobilo dobre elektronike motora, akoby nám vypínal plyn a robilo to sekavé pohyby s autom. S motorom vzadu musíme samozrejme vždy vyložiť celý kufor a ako sme veci nakladali naspäť, vo vysokej tráve sme zabudli varič, stoličky a stan. Tak sme si s Lukášom spravili dvojhodinovú otočku po polostrove, aby sme mali kde sedieť a variť. Ale dve hodiny cesty sú pre nás už zanedbateľné.

Eufória pri mori

Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybacij
Cestujsi.sk
Na ohni sme si ugrilovali lososa so zemiakmi a v eufórii sme sedeli pri ohni a pozerali na more. Kúpať sa samozrejme nedalo, lebo more bolo strašne studené a k tomu v ňom plávali fialové medúzy s perleťovými vláknami, ktoré sme označili za potenciálne jedovaté. Dokonca tu rástli hríby, ktoré vyzerali naozaj jedlé, ale nemali sme sa koho zodpovedného opýtať (pripitému správcovi majáku, ktorý iba mávol rukou že ‘da’ sme moc neverili). A rástli zvláštnym spôsobom, vždy jeden hríb tak na 10 metrov štvorcových. Zo všetkých miest tu bola obloha v noci najjasnejšia a keďže sme sa na ďalší deň nikam neponáhľali, veľmi radi sme stratili pojem o čase, chvíľu nič neriešili, len tak boli.

Na druhý deň sme vstali asi na obed, Kala s Maťom išli street art-ovať na starý maják nad nami, aby po nás zanechali nejakú peknú stopu. My sme sa s Lukášom zatiaľ snažili zistiť, prečo nám nechce naštartovať auto (čo vyzerá tak, že on doťahuje a upravuje veci v motore, ja sedím na vodičskom sedadle a skúšam štartovať). Mysleli sme si, že je to v baterke, nechali sme ju dobyť u správcu majáku, kde sme vraj akurát vychytali pár hodín, kedy mu išiel generátor, ale v nej to nebolo. Prúd išiel, ale štartér netočil. Našťastie bol Lukášov autoelektrikár na príjme (za čo mu veľmi ďakujeme, lebo tu by nám takto jednoducho asi nikto nepomohol) a poradil mu, nech skúsi poklepať po štartéri. A voilá. Tým, že sme prechádzali cez offroad terén- brody, pasáže plné blata, prašné cesty…, zaniesol sa pastorok štartéru, zasekol sa a nezasunul sa do zotrvačníka. Stačilo oň oprieť kovovú tyč, poklepať po nej sekerou a štartér sa odsekol.

Nemecký cíp

Expedícia za polárny kruh VII: Najsevernejší bod Rybacij
Cestujsi.sk
Na Nemeckom cípe sme teda ostali dva dni, chceli sme si čo najviac užiť ten pohľad… na druhý deň nás ale čakala dlhá cesta, tak sme museli vstať skoro ráno s plánom dostať sa až za hranice do Fínska. Tri hodiny sme prechádzali iba zhruba 30-kilometrový úsek cesty z Rybačij. A to sme našli “lepšiu” rýchlešiu cestu, označenú hrdzavými tyčami v hrdzavých sudoch, ktoré evidentne slúžili na orientáciu v zime, keď sú všetky cesty zahatané snehom. Prechádzali sme už Srednijom blízko pláže, kde sme pred troma dňami kempovali a zrazu stál v strede cesty vojenský náklaďák. Hneď ako nás zbadal, uhol sa na okraj “cesty”, ale ostal tam stáť. O chvíľu sme už míňali vojakov s nastavenými mínometmi, ktorí evidentne cvične strieľali na kopec oproti, keďže bol plný vypálených miest. Čiže asi im kolegovia dali signál, pekne si počkali, kým prejdeme cez cestu medzi nimi a cieľom paľby a potom pokojne strieľali ďalej.

Už od začiatku nám trochu tečie olej z turba, takže musíme pravidelne po x-kilometroch dolievať. Tu hore to Lukášovi trochu nevyšlo, tak išiel vypýtať od najbližšie kempujúcich Rusov. Tí boli z Jekaterinburgu, čiže mali za sebou približne rovnakú diaľku ako my. Ochotne nám darovali celý svoj olej a boli úplne nadšení, čo za “čudesnoju mašinu” sem prišlo. Boli jedni z mála, ktorí na nás rozprávali trpezlivo pomaly, takže sme sa celkom voľne porozprávali. Keď totižto poväčšine starším ľudom povieme odkiaľ sme, potešia sa, že ‘ty panimaješ’ a veselo sa rozrozprávajú. Potom sa už iba s prižmúrenými očami pekelne sústredím na ich ústa, aby som pochopila.

Tak sme ešte dve hodiny pokračovali po polostrove, cestou nám zrazu prestal ísť plyn, ale vždy-zachraňujúci-situáciu Lukáš ho vyfúkaním konektoru zase nakopol, na kontrolnom stanovišti nám už len skontrolovali pasy a my sme sa vydali smerom na Murmansk, kde sme mali doplniť posledné zásoby, konečne sa stretnúť s druhou posádkou a vyraziť do Fínska.

4. septembra 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Dominika Hajdu