Expedícia do Ázie s Broncom namiesto hotela

1531685_879547308742243_5550669445384499730_o.jpg
Martin Remiš

Hacka a Remčo sú mladý pár, ktorých nebaví nečinné vylihovanie na preplnenej pláži. Ich túžbou je cestovať na vlastnú päsť a spoznávať odvrátenú stránku letovísk. Majú za sebou už vyše 25 tisíc kilometrov a zmapovanú takmer celú Strednú Áziu. Dobrodružstvo sa stalo súčasťou ich pováh a pohltilo ich natoľko, že za pár mesiacov plánujú cestu na Sibír.

Ako sa to celé začalo? Kedy nastal ten prvotný impulz?

K cestovaniu sme mali vždy veľmi blízko. Už od vysokej školy sme brázdili Európu v každej možnej chvíli. No táto expedícia začala naozaj kvôli stresu a frustrácii zo života, ktorý sme doposiaľ viedli. Vzniklo to celé veľmi spontánne. Jedného dňa som prišla domov z práce, mala som depresiu a chcela som niečo vo svojom živote zmeniť. Plánovala som ísť do zahraničia na pár rokov za prácou, do Kanady alebo na Nový Zéland. Remčovi som povedala, nech rozhodne, kam pôjdeme. Nech si len vyberie štát. On mi vtedy povedal, že nechce ísť nikde robiť, že chce cestovať. Mňa táto myšlienka okamžite nadchla, tak sme nad ňou začali obaja reálne premýšľať.”

12377542_1054275304602775_3493916200947912896_o
Martin Remiš

“Nedokážeme dva týždne vylihovať na jednom mieste.”

Ako vznikol nápad precestovať s Broncom Áziu? 

“Kúpiť si Ford Bronco bol v podstate vždy Remčov sen, už asi od štrnástich. Je to taký starý klasický americký off-road, rok výroby 1991. V apríli to bude sedem rokov, čo sme ho objavili na e-bay za fantastickú cenu. Dali sme dokopy ušetrené peniaze a naše vysnívané auto sme si vyzdvihli v Nemecku. Postupne sme ho upravovali nech spĺňa európske štandardy a nech sa čo najviac priblíži pohodlným expedičným vozidlám.“

12465944_1065392443491061_7289503949307315761_o.jpg
www.facebook.com

Od prvej chvíle ste vedeli, že expedícia bude trvať až päť mesiacov? 

“Nie, najskôr to mali byť iba dva mesiace. Chceli sme si pozrieť Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Vzali sme do ruky mapu a kreslili cestu. Automaticky sme túžili vidieť aj ostatné krajiny, ktoré sa zrazu zdali byť tak blízko. Keď sa náš pomyselný prst na mape ocitol v Tadžikistane, jasným riešením bolo trasu „zokruhovať“, tak sa na itinerár dostali štáty ako Turkménsko a Irán.”

11004528_899019203461720_1686412208527287467_o.jpg
www.facebook.com

Krajiny, ktoré ste počas piatich mesiacov navštívili vzbudzujú u našincov skôr rešpekt a nebezpečenstvo, ako chuť ich navštíviť. 

“Človek vždy počíta s tým, že sa môže niečo stať. Otázka nebezpečenstva sa veľmi ťažko hodnotí, pretože už je to za nami. V každom prípade je určite dôležité mať zistené pravidlá a špecifiká v jednotlivých krajinách. Netreba zbytočne provokovať. Keď je v Iráne prikázané ženám zahaľovať sa, no tak sa treba zahaliť. Skutočne sme po návrate skonštatovali, že počas cesty sme stretli prevažne ľudí, ktorí boli neuveriteľne pohostinní, milí a priateľskí. Situácie, ktoré na Slovensku už nezažijete nás prekvapovali takmer každý deň. Napríklad, keď nás zastavil dopravný policajt v Dušanbe a pýtal sa či máme kde na noc hlavu zložiť. Leboa k nie bude rád, keď budeme jeho hosťami. Rovnako v Dušanbe jeden taxikár, keď videl, že máme problémy s autom, odišiel na celý deň od svojho zárobku a venoval nám svoj čas a pomáhal nám poruchu vyriešiť. ” 

12004126_1007921399238166_2105950503995840616_n.jpg
Martin Remiš

“Na reálne nebezpečenstvo si už ani nespomíname, skôr na paranoju, ktorou sme mnoho situácií zveličili. Napríklad v Iráne na Soľnom jazere sa nám uprostred noci stala jedna nepríjemná situácia. Je tam úplná tma, bez verejného osvetlenia. Spravili sme si romantiku, pozerali sme hviezdy a zrazu sa k nám začalo približovať nejaké auto. Keď boli na dohľad a zbadali naše malé baterky, tak zhasli a priblížili sa. Toto sa opakovalo niekoľkokrát, vždy zhasli svetlá a priblížili sa. Bol to dosť šialený pocit, čakali sme, že na nás zrazu niekto vyskočí. Nakoniec vysvitlo, že to bola iránska rodinka, ktorá hľadala miesto na kempovanie a bolo im blbé nás osvetľovať.”

Ako ste mali zabezpečené spanie? 

“Spávali sme v strešnom stane, ktorý bol na streche auta. Počas jazdy bol zložený a večer sa rozložil. Remo myslel aj na to, že počas zimných mesiacov bolo treba v stane kúriť, tak zobstaral nezávislé kúrenie, ktoré vykurovalo celý stan. My sme však cestujeme preto, aby sme spoznávali nielen krajinu, ale aj domácich. Preto vždy keď to bolo možné ubytovali sme sa u nich a strávili s nimi niekoľko dní. “

11052516_908561369174170_6060062829120984928_o
Martin Remiš

Ako vznikla myšlienka robiť prezentácie pre ľudí? Chceli ste sa o svoje zážitky podeliť niekoho inšpirovať, či možno aj vyvrátiť negatívne myšlienky, ktoré o týchto krajinách panujú?

“Myšlienku robiť fotoprezentácie nám vnukol Mišo Knitl, cestovateľ a zakladateľ festivalu Cestou necestou. Po našom návrate nám dal priestor hneď počas jarnej šnúry festivalu v Bratislave a Trenčíne. Viac menej nás týmto spôsobom donútil zhrnúť si zážitky a dať dokopy fotky. Od vtedy sme si už aj samostatne organizovali prezentácie, prípadne nás niekam pozvali. Prezentovanie nás nabíja pozitívnou energiou, je úžasné, keď na záver prídu za nami ľudia a povedia nám o svojich plánoch, alebo uskutočnenej ceste, na ktorú sme ich inšpirovali. Doposiaľ sme absolvovali 14 prezentácií v 10 rôznych mestách a pred odchodom nás čakajú ešte tri: 4.3.2016 v Martine, 14.3.2016 v Trnave a 15.3.2016 v Nitre. Týmto Vás všetkých srdečne pozývam.”

12032068_1007921955904777_7027783520597620086_n.jpg
Martin Remiš

“V našom tíme je Remčo fotograf, ja na to nemám vlohy. Ja radšej chytím do ruky pero a poctivo zapisujem naše zážitky. Čiže už teraz sa môžete tešiť na naše zážitky vydané knižne v cestopise: Bronco namiesto hotela.”

Si dobrodruh, ako vnímaš cestovanie s cestovnými kanceláriami? 

“My nemáme nič proti cestovným kanceláriám. Na trhu ich je dostatok, od klasických až po také, ktoré vedia sprostredkovať aj dobrodružné výlety. Ale my nemáme cestu vždy do detailu naplánovanú, radi necháme niečo aj na náhodu. Rovnako miesta, ktoré nám poradia domáci bývajú jedinečné. Radšej vyrazíme, ako sa hovorí „rovno za nosom“ a nie podľa toho, kam ide skupina s delegátom.”

11722611_969900673040239_4480874399464707273_o
Martin Remiš

Spomínaš si na svoj prvý výlet na vlastnú päsť? 

“Jasné, na také veci sa nezabúda. Na starom golfe sme precestovali Európu – od Mníchova cez Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsku riviéru a cez Zürich domov. Z 19 nocí sme desať spali na predných sedadlách auta, šesť nocí v stane v kempoch a dve noci sme boli dokonca v hoteli, kam nás pozvala moja sestra. No aj tu sa potvrdilo, že my nie sme stvorení pre hotely. Akosi sa nám podarilo roztaviť ovládač od TV.”

Aj počas expedície boli dni, kedy sme boli akoby presýtení cestovania. Potrebovali sme na chvíľu vypnúť mozog od neustáleho spoznávania nových vecí. Zavreli sme sa na pár nocí v hosteli, ja som si dopisovala denník a Remo upravoval fotky.

11148219_1007921445904828_421079626518258847_o.jpg
Martin Remiš

Stretli ste sa na svojej expedícii s niečím nepochopiteľným alebo bizarným? 

“Asi nie, aj na negatívnu ukážku iných kultúr spomíname v dobrom a sme radi, že sme to zažili/videli. Mesto Khiva v Uzbekistane je toho skvelým príkladom. Predstav si jadro obohnané vysokými hradbami. Autobusy z cestoviek dovezú turistov vždy až za hradby, aby si mohli pozrieť krásne čisté mesto, bez jedinej chybičky krásy. No nám to nedalo, prešli sme sa za hradby, spoznať skutočnú tvár tohto mesta. Bahnité cesty, nadzemné rozvody plynu, smetiská uprostred ulice, rozpraskané domy bez striech, s týmto sau ž nechvália. Ale obyvatelia a deti v tejto časti mesta boli oveľa ústretovejší, prirodzenejší a usmiati.”

12375078_1054275244602781_3136422616489639307_o
Martin Remiš

“Taktiež Čierna Hora, krajina, ktorú považujeme za jednu z top krajín Európy. Každý hovorí o Budve, ale nás vôbec neočarila. Preplnená turistami, hotel na hoteli, každý je pripravený vytiahnuť z nás peniaze. Podľa nás najkrajšie oblasti skrýva Čierna hora vo vnútrozemí: Skadarské jazero, rieku Taru, kaňon rieky Pivy, národný park Biogradska gora alebo Durmitor. To sú miesta, ktoré všetkým odporúčame navštíviť.”

Prečo si myslíš, že majú našinci pred krajinami Strednej Ázie taký veľký rešpekt? 

“V médiách žiaľ vykresľujú tieto krajiny príliš čierno, respektíve v médiách sú vždy spomenuté len negatíva a nástrahy. A pritom, veď si to porovnajme. Čo učí každý rodič svoje dieťa? Nikdy nenastupuj k cudziamu človeku do auta!! A v Kirgizsku a Kazachstane funguje verejná preprava výlučne na stopovaní. Za každou dedinou je ráno dlhočizný rad ľudí, ktorí zodvihnú ruku a čakajú. Takýmto spôsobom sa prepravujú ľudia do práce, ale aj deti do školy, či matky s deťmi na rukách na nákup. Ak má šofér čo len jedno miesto v aute voľné, nikdy sa nestane, že nazastaví. Ľudia tam sú veľmi milí, otvorení a voči turistom zhovievaví.” 

12014999_1007916242572015_2261767012544602871_o.jpg
Martin Remiš

Ako vnímali tamojší obyvatelia fakt, keď ste im povedali, že ste zo Slovenska? 

“V bývalých postkomunistických krajinách, teda okrem Iránu vedia, kde je Slovensko. Poznajú nás stále ako Čechoslovakia. Keď sme povedali, že sme zo Slovenska, tak nás hneď oslovovali “brat, brat.” Veľa mužov nám spomínalo Karlovy Vary, že tam boli na vojne. Keď sa rozpadla Čechoslovakia, tak ich úrady to rozdelili veľmi jednoducho. A v systéme vzniklo pomenovanie „Čech“ a „Oslovakia.“ Bolo to vtipné, najmä na hranici. Podľa údajov v cestovnom pase nám colník tvrdil, že naša krajina vlastne neexistuje.”

10535782_882323675131273_8785350028980014766_o
Martin Remiš

Viem, že je to ťažké, ale skús vybrať jeden najsilnejší zážitok z celej expedície. 

“Veľmi ťažko sa vyberá len jeden zážitok, možno v každom štáte jeden. Napríklad, keď sme boli v Pamire, v Tadžikistane, praskla nám benzínová nádrž a začal z nej vytekať benzín. Boli sme viac ako 400 km od najbližšej civilizácie. Dostali sme sa len do najbližšej osady, v ktorej nebola ani elektrina a tam sa nám snažili pomôcť. Remčo tri dni opravoval nádrž s pánom domu a ja som zatiaľ trávila čas so zvyškom rodiny. Žila tam 54-ročná žena, ktorá opatrovala svojho 7-dňového vnuka, pretože matka už behala okolo statku. Za veľmi krátku dobu si dokážeš s ľuďmi v týchto končinách vybudovať nesmierne pevné putá. Keď sme po troch dňoch od nich odchádzali, stará pani plakala a dostala som od nej dokonca strieborný kirgizský ľudový prsteň na pamiatku. Prsteň symbolizuje veľmi silné puto a bežne si ich vymieňajú manželia pri sobáši.”

10421965_885555321474775_3842514883452708922_n.jpg
Martin Remiš

“Brali sme so sebou aj množstvo maličkostí a hračiek a rozdávali sme ich deťom v týchto odľahlých miestach. To, ako si dieťa dokáže vážiť obyčajný balón, bolo neuveriteľné. Bolo vidieť veľký rozdiel v kultúre výchovy dieťaťa. Stretli sme dieťa, ktoré mohlo mať najviac sedem rokov a od najbližšej dediny bolo vzdialených viac ako 100 km, spoločnosť jej robil iba oslík a išla po naplavené drevo nevedno kam. Všetci sú od narodenia zapojení do chodu domácnosti. Je úplne bežné, že sa štvorročné dieťa stará o dvojročné a idú spoločne do obchodu.”

10943925_885554294808211_2748772317415564736_n.jpg
Martin Remiš

Kam sa chystáte v najbližších mesiacoch? 

“Ako vieš, že niekam ideme? Ale máš pravdu, keď sa raz zamiluješ do cestovania, dlho doma nevydržíš. Aj my sme doma už rok a odchod je na spadnutie. Plán je vyraziť 20. mája ešte viac na východ: cez Bielorusko do Ruska a Moskvy, potom chceme stráviť aspoň mesiac v Mongolsku a následne okolo Bajkalského jazera na Sibír. Plánujeme prejsť obávanú BAM road a takzvanú „Cestu kostí“, aspoň jej časť, navštíviť najchladnejšie osídlené miesto na Zemi a pokračovať až do Magadanu na pobrežie Tichého oceánu. Opäť vyrážame na našom Broncu, ktoré oslávilo 25 rokov a práve podstupuje sibírsku úpravu. Všetky prípravy a potom aj celú expedíciu môžete sledovať na našom Facebooku:  https://www.facebook.com/bronconamiestohotela/?fref=ts

12357144_1052264614803844_5334227561131309102_o
Martin Remiš

2. marca 2016

Odporúčané články

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Veronika Turkotová