Expedíca za polárny kruh XI: Posledný pohľad späť

Expedíca za polárny kruh XI: Posledný pohľad späť
Cestujsi.sk

Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.

Na expedíciu za Polárny kruh sme z Bratislavy vyrazili 26.7. a po takmer štyroch týžňoch sa úspešne vrátili naspäť koncom augusta. Za 25 dní sa nám podarilo prejsť 6 krajín- Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Rusko a Fínsko a spolu najazdiť 8 300 kilometrov.

[captionid=“attachment_1670″align=“alignright“width=“481″]Cestujsi.sk[/caption]Našou neoddeliteľnou súčasťou bolo auto Volkswagen Transporter T3, 22-ročná štvorkolka, ktorú sme kúpili pred vyše rokom. Dva mesiace pred odchodom Lukáš každodenne cestoval do servisu a pripravoval ju na zvládnutie ťažších prekážok na ceste. Teda nielenže sme vďaka nemu dokázali prejsť cez akýkoľvek ťažký terén severnej ruskej tajgy, hlavne nám zapezpečil dostatočné pohodlie a bezpečnosť počas celej cesty. Plynule sme sa dopravili až domov bez porúch, servisu, len s menšími poškodeniami, ktoré sa za chodu dali opraviť (napr. výfuk držiaci na eska páskach).

Transporter sa pre nás stal tak trochu aj domovom, fungovali sme v ňom prakticky nonstop. Žiadne hostely či chatky, každú jednu noc sme strávili na rozkladacej posteli v aute. V kempoch sme boli dokopy trikrát, v Poľsku, pri Rige a v Petrohrade. Čo znamená, že zvyšné dni sme prežívali bez teplej sprchy, iba kúpaním sa v jazerách a moriach. Ale zato sme plávali v najväčších jazerách Európy- Ladožskom a Čudskom, ako aj v Baltickom a Bielom mori. V Severnom ľadovom oceáne sme sa len tak trochu ošpliechali, keďže len pri umývaní riadov som mala pocit, že mi odmŕzajú ruky.

Hlavný cieľ expedície – polostrov Kola nás neskutočne obohatil svojou prírodnou rozmanitosťou a ľudskou otvorenosťou. Za jeden týždeň sme stihli byť na púšti pri Kuzomjeni, v skalnatých horách Chibiny, pri jazerách v okolí Murmansku, či v surových podmienkach najsevernejšej oblasti Koly – polostrova Rybačij. Keď sme nevedeli nájsť reštauráciu, jeden pán nás odnavigoval až pred vchod, aj keď práve išiel úplne opačným smerom. Keď sme potrebovali doliať olej, veselá rodina z Jaroslavi nám darovala ten svoj. Keď sme hľadali wi-fi v Kandalakši, dve mladé baby s nami prešli celé mesto, len aby nám ukázali dané miesto. Vojak na „obávanej“ ruskej hranici sa nás veselo pýtal, čo všetko sme pochodili a naoplátku nám porozprával svoj príbeh. Policajti nás za celý ten čas nezastavili ani raz. Nevedeli sme cestu? Ludia nám vždy poradili. A inštrukcie zopakovali minimálne trikrát, len aby sme im rozumeli. Boli milí, ochotní a vďační. Taká je naša každodenná skúsenosť s Rusmi.

[captionid=“attachment_1672″align=“alignnone“width=“541″]Cestujsi.sk[/caption]

[captionid=“attachment_1674″align=“alignright“width=“541″]Cestujsi.sk[/caption]Túto krajinu sme si vybrali z viacerých zištných dôvodov. Po prvé sme mladí, traja ešte stále študenti a teda máme značne obmedzený rozpočet, ktorý si môžeme dovoliť minúť na cestovanie. Mňa takmer štyri týždne na cestách stálo asi 450 eur. V Rusku je cena za liter nafty skoro polovičná z tej našej, domáce potraviny sú na tom podobne. Prakticky sme na nič iné okrem víz a vlastnej spotreby potravín a nafty peniaze nemíňali, nebolo načo. Po druhé nás baví cestovať inak. Zbožňujem ten pocit, keď si cez zimu zoberieme mapu a začneme vymýšlať, kam v lete pôjdeme. Nemáme radi turistické oblasti prispôsobené tak, aby vyhoveli požiadavkám cestovného ruchu. Baví nás spoznávanie miest konkrétnejšie a zblízka, cez prírodu, správanie ľudí či podmienky, v ktorých žijú. S pomocou máp, „googlu“ a rád kamarátov, ktorí už na podobných miestach boli, potom už len naplánujeme trasu a naozaj nič nám nebráni vydať sa kamkoľvek.

Ja mám 20 rokov, tiež rada trávim týždňové dovolenky v teple pri mori. Ale toto je o niečom inom. Toto sú skúsenosti, z ktorých stále žijeme a budeme žiť ešte dlho potom. Lebo sme videli miesta, ktoré človek len tak neuvidí. Dedinky hodiny vzdialené od civilizácie, kedy neviete pochopiť, prečo tam tí ľudia ešte stále sú a z čoho žijú, miesta na cípoch a polostrovoch, kde sa človek cíti, akoby bol už naozaj na konci sveta, či široké pieskové pláže s výhľadom na otvorené more, kde nie je nikoho okrem nás. Také zážitky a pocity nám len tak niekto neposkytne. Myslím, že takáto forma cestovania nám dáva oveľa viac, len sa netreba báť pustiť sa do toho. Nie je to také ťažké.

8. októbra 2013

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Dominika Hajdu