Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Dve terénne vozidlá, osem cestovateľov, tridsať dní, šesť krajín a vyše 10,000 kilometrov – tak sa dá v číslach zhrnúť expedícia za polárny kruh, na ktorú sa koncom júla vydala skupina mladých Slovákov. Po skúsenostiach z expedície na Ukrajinu (5700 km) a do krajín Balkánu (5400 Km) to energický tím láka stále ďalej – do surových oblastí nepoznačených turistickým ruchom.
Ladožské jazero
Tak sme sa ráno čo najrýchlejšie zbalili s plánom dostať sa na breh Ladožského jazera, pofotiť a okúpať sa. Lenže odbočku za mestom sme nejako minuli a na ďalšiu sme sa dostali až po 50 km. Vďaka zlej navigácii domácich sme chodili hore dole z dediny do dediny, kým sme nenarazili na dôveryhodnú pani z obchodu. Tá nás poslala na šotolinovú cestu, po ktorej sme samozrejme už raz išli. Podľa našej mapky to vôbec nevyzeralo ďaleko, lenže ruské vzdialenosti v tomto vedia byť klamlivé. Po hodine a pol priemernej rýchlosti 30 km/h dostali do maličkej dediny, ktorá mala za názvom „-City“. Tam sme si pofotili maják, okúpali sa pri veľkom dlhom móle s miestnymi deťmi a vyrazili zase naspäť tou istou cestou na M18, ktorá vedie až do Murmansku.
Belomorsk a Kandalakša
Naším cieľom bola stále Kandalakša, prvé väčšie mesto za polárnym kruhom, ktorý už vôbec nebol ďaleko, tak 250 km. Na ďalšie ráno už M18-ka nebola taká hladká. Začali sa striedať asfaltové úseky s hrkotajúcou šotolinou, takže aj naša priemerná rýchlosť sa z obľúbenej osemdesiatky musela obmedziť. Ale podarilo sa a v poobedňajších hodinách sme prišli k vytúženému monumentu s nápisom Polarnyj Krug, spravili tisíc fotiek z každej strany a hodnú chvíľu nechali čakať nervózne podupkávajúcih Rusov, ktorí chceli mať tiež pamiatku na prekročenie tohto míľnika.
Kúsok pred Kandalakšou sme prešli cez policajný čekpoint na hranici medzi republikami Karélia a Murmanskou oblasťou, kde nám vždy jemne stiahne žalúdok. Zatiaľ nás nikde nezastavili policajti, čo sa celkom vymyká štandardu, ktorý sme sa dočítali v skoro každom cestopise. Neviem, či máme len šťastie alebo naozaj vyzeráme ako profesionálni expedičáci. Kandalakša bola typickým mestom bez histórie postaveným za socializmu – všetko bolo šedé. Na postnutie blogov sme potrebovali reštiku s wi-fi, načo sme sa opýtali dvoch mladých šestnástiek, ktoré nám navrhli, že nás tam zavedú. Celú cestu sa chichotali a my sme ich so strachom v očiach nasledovali cez malé desivé uličky. Kafé, ako Rusi volajú takmer všetky druhy podnikov (reštaurácie, kaviarne, motoresty…) bola extrémne gýčová s farebne blikajúcimi umelými stromčekmi a igelitmi potiahnutými cez stoly. Boli sme si nakúpiť vo veľkom supermarkete, kde sme si konečne kúpili morské špeciality a všetko potrebné na večernú minioslavu menín. Keďže nemali grilovacie rošty nad oheň, Kala s Maťom za nákup nad 800 rubľov získali Grilmaster Flash 3000 na prípravu rýb, mäsa a všeličoho iného. Najväčší šok z sme sme mali z troch 9-10 ročných detí sediacich do kruhu za supermarketom, ktoré fetovali toluén. Aj keď sme šli okolo a nonstop na nich civeli, tvárili sa úplne prirodzene.
Biele more
Príbeh dvoch tímov: Ešte by sme radi vysvetlili, prečo sme stále oddelení od druhého tímu. Ten kvôli technickým komplikáciam vyrazil o tri dni neskôr, takže sme sa mali stretnúť v Petrohrade. Tam nám prišla sms, že sú zaseknutí v Lotyšsku pri Rige, lebo sa im niečo stalo s autom. Dva dni nikto v servise nevedel zistiť, čo sa im stalo a kde je problém. Vymenili nové čerpadlá, elektriku, za opravu samozrejme museli platiť a auto stále nešlo. Na tretí deň sa zistilo, že majú zhorenú riadiacu jednotku, takže v Rige museli ostať ďalšie dni, kým v servise objednali a namontovali novú. Veľmi nás mrzí, že sme doterajšie zážitky nemohli prežívať spolu, ale už sú na ceste za nami a v najbližších dňoch sa stretneme tu hore na Kole.
16. augusta 2013
