Expedíca za polárny kruh IV: Ladožské jazero a Biele more

Expedíca za polárny kruh IV: Od Ladožského jazera po Biele more
Cestujsi.sk

Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.

Dve terénne vozidlá, osem cestovateľov, tridsať dní, šesť krajín a vyše 10,000 kilometrov – tak sa dá v číslach zhrnúť expedícia za polárny kruh, na ktorú sa koncom júla vydala skupina mladých Slovákov. Po skúsenostiach z expedície na Ukrajinu (5700 km) a do krajín Balkánu (5400 Km) to energický tím láka stále ďalej – do surových oblastí nepoznačených turistickým ruchom.

Ladožské jazero

Expedíca za polárny kruh IV: Od Ladožského jazera po Biele more
Cestujsi.sk
Z Petrohradu sme vyrazili k Ladožskému jazeru, kde nás mal Lukáš zaviesť na miesto, kde spali s kamošom pred troma rokmi. Po asi hodinovej zápche za Petrohradom, kde nám okolití cestujúci veselo kývali a fotili si nás, sme sa už za tmy dostali k mestečku Novaja Ladoga. Tam sme po chvíli blúdenia prišli na lúčku, ktorá bola pravdepodobne v blízkosti kafilérie, pretože bol všade jemný smrad, pravidelne sme počuli ‘múkanie’ kráv, ‘ihíkanie’ koní a zvláštny prenikavý zvuk, ktorý Maťovi silno pripomínal rezanie zvierat. Za tmy to pôsobilo dosť desivo, Kala s Maťom si od nás pred spaním do stanu požičali kaser, že pre istotu.

Tak sme sa ráno čo najrýchlejšie zbalili s plánom dostať sa na breh Ladožského jazera, pofotiť a okúpať sa. Lenže odbočku za mestom sme nejako minuli a na ďalšiu sme sa dostali až po 50 km. Vďaka zlej navigácii domácich sme chodili hore dole z dediny do dediny, kým sme nenarazili na dôveryhodnú pani z obchodu. Tá nás poslala na šotolinovú cestu, po ktorej sme samozrejme už raz išli. Podľa našej mapky to vôbec nevyzeralo ďaleko, lenže ruské vzdialenosti v tomto vedia byť klamlivé. Po hodine a pol priemernej rýchlosti 30 km/h dostali do maličkej dediny, ktorá mala za názvom „-City“. Tam sme si pofotili maják, okúpali sa pri veľkom dlhom móle s miestnymi deťmi a vyrazili zase naspäť tou istou cestou na M18, ktorá vedie až do Murmansku.

Belomorsk a Kandalakša

Expedíca za polárny kruh IV: Od Ladožského jazera po Biele more
Cestujsi.sk
M18 je nekonečne dlhá rovná asfaltová cesta, ktorá má od Petrhoradu do Murmansku asi 1300 km. My sme po nej dali naraz tak 600-700 km až do mesta Belomorsk, k zálivu Bieleho mora. Bolo pol tretej a západ slnka sa dal porovnať s tým naším tak o ôsmej večer. Všetci sme sa v eufórii začali spontánne smiať. Na jednej strane nám odľahlo, na druhej strane sme si uvedomili, ako ďaleko už sme od domu. Bolo tam veľmi romanticky až na húfy atakujúcich komárov, tak sme sa pre pokojný štvorhodinový spánok v aute museli jemne priotráviť repelentom. Na M18 nás všetkých najviac prekvapila novovybudovaná hladká vozovka, ale hlavne stavbári, ktorí na nej naozaj nonstop pracovali. Okolo ôsmej večer sme sa začali čudovať, čo tam ešte robia, že naši by už boli by už boli dávno doma a neprestali sme sa čudovať až do pol tretej ráno.

Naším cieľom bola stále Kandalakša, prvé väčšie mesto za polárnym kruhom, ktorý už vôbec nebol ďaleko, tak 250 km. Na ďalšie ráno už M18-ka nebola taká hladká. Začali sa striedať asfaltové úseky s hrkotajúcou šotolinou, takže aj naša priemerná rýchlosť sa z obľúbenej osemdesiatky musela obmedziť. Ale podarilo sa a v poobedňajších hodinách sme prišli k vytúženému monumentu s nápisom Polarnyj Krug, spravili tisíc fotiek z každej strany a hodnú chvíľu nechali čakať nervózne podupkávajúcih Rusov, ktorí chceli mať tiež pamiatku na prekročenie tohto míľnika.

Kúsok pred Kandalakšou sme prešli cez policajný čekpoint na hranici medzi republikami Karélia a Murmanskou oblasťou, kde nám vždy jemne stiahne žalúdok. Zatiaľ nás nikde nezastavili policajti, čo sa celkom vymyká štandardu, ktorý sme sa dočítali v skoro každom cestopise. Neviem, či máme len šťastie alebo naozaj vyzeráme ako profesionálni expedičáci. Kandalakša bola typickým mestom bez histórie postaveným za socializmu – všetko bolo šedé. Na postnutie blogov sme potrebovali reštiku s wi-fi, načo sme sa opýtali dvoch mladých šestnástiek, ktoré nám navrhli, že nás tam zavedú. Celú cestu sa chichotali a my sme ich so strachom v očiach nasledovali cez malé desivé uličky. Kafé, ako Rusi volajú takmer všetky druhy podnikov (reštaurácie, kaviarne, motoresty…) bola extrémne gýčová s farebne blikajúcimi umelými stromčekmi a igelitmi potiahnutými cez stoly. Boli sme si nakúpiť vo veľkom supermarkete, kde sme si konečne kúpili morské špeciality a všetko potrebné na večernú minioslavu menín. Keďže nemali grilovacie rošty nad oheň, Kala s Maťom za nákup nad 800 rubľov získali Grilmaster Flash 3000 na prípravu rýb, mäsa a všeličoho iného. Najväčší šok z sme sme mali z troch 9-10 ročných detí sediacich do kruhu za supermarketom, ktoré fetovali toluén. Aj keď sme šli okolo a nonstop na nich civeli, tvárili sa úplne prirodzene.

Biele more

Expedíca za polárny kruh IV: Od Ladožského jazera po Biele more
Cestujsi.sk
Podvečer sme pokračovali juhovýchodne smerom na Umbu na pláž k Bielemu moru. Po malej lesnej ceste sme našli krásnu osamotenú pláž s výhľadom na otvorené more, až na to, že bol odliv a k moru sme museli cez kamene kráčať tak 10 minút. Ja s Kelsom sme si hladní ako predjedlo uvarili v morskej vode pol kila kreviet a Maťo zatiaľ rozdúchal oheň na ryby. Ako hlavný chod sme mali miestneho lososa na ohni so zemiakmi v pahrebe. Po pár dňoch strávených v aute, kde nonstop jeme iba chlieb, sme si konečne vychutnali teplé jedlo a ešte aj v podobe miestnej morskej kuchyne. A aby bola oslava perfektná, kúpili sme aj prvú ruskú vodku, ktorú sme mali vďaka našej chladničke z Dometicu vychladenú a ešte k tomu s ľadom. Na noc sa konečne zdvihla hladina mora a my sme sa tešili, ako sa ráno po prílive okúpeme. Ale príliv a odliv asi na severe nefunguje ako u nás, lebo keď sme sa o pár hodín zobudili, voda už bola zase ďaleko. Vykašľali sme sa teda na kúpanie a odišli ešte východnejšie na Kuzomeň, kde mala byť ojedinelá púšť za polárnym kruhom.

Príbeh dvoch tímov: Ešte by sme radi vysvetlili, prečo sme stále oddelení od druhého tímu. Ten kvôli technickým komplikáciam vyrazil o tri dni neskôr, takže sme sa mali stretnúť v Petrohrade. Tam nám prišla sms, že sú zaseknutí v Lotyšsku pri Rige, lebo sa im niečo stalo s autom. Dva dni nikto v servise nevedel zistiť, čo sa im stalo a kde je problém. Vymenili nové čerpadlá, elektriku, za opravu samozrejme museli platiť a auto stále nešlo. Na tretí deň sa zistilo, že majú zhorenú riadiacu jednotku, takže v Rige museli ostať ďalšie dni, kým v servise objednali a namontovali novú. Veľmi nás mrzí, že sme doterajšie zážitky nemohli prežívať spolu, ale už sú na ceste za nami a v najbližších dňoch sa stretneme tu hore na Kole.

16. augusta 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Dominika Hajdu