Estónske Tartu: Atény nad riekou Emajögi

Estónske Tartu: Atény nad riekou Emajögi
Tomáš Kubuš

Keď sa povie Estónsko, človek si vybaví stredoveký Tallinn, no aj iné časti krajiny vedia nadchnúť. Medzi najpríjemnejšie prekvapenia patrí neveľké mesto Tartu známe svojou univerzitou a historickým pahorkom.

Študentská pohoda a ohňostroj nad riekou

Estónsko je, podobne ako celé Pobaltie, kus jednej veľkej roviny rozprestierajúcej sa od ruských hraníc až po pobrežie Baltského mora. Na východe krajiny sa najprv vyrysuje rieka Emajögi spájajúca dve jazerá a kto sa jej bude držať, toho dovedie až do zaujímavého mesta Tartu. Na prvý pohľad sa javí ako moderné, čisté mesto pripomínajúce Škandináviu, no pri bližšom pohľade človek pochopí, že sa ocitol v mimoriadne významnom a historickom meste. Tartu má dnes dušu rozťahanú akoby na troch miestach. Tým prvý je nábrežie, druhé predstavuje mesto s Radničným námestím a tretím, nemenej dôležitým, je pahorok Toomemägi, kde ležia časti slávnej univerzity s katedrálou. Podvečer v Tartu je rušný, takmer ako v hlavnom meste.

Estónske Tartu: Atény nad riekou Emajögi
Tomáš Kubuš
Najväčší podiel na tom majú študenti, ktorí zaplnili mesto a s ním aj podniky, pivné záhrady, reštaurácie a bary. Na stoloch stoja pollitráky miestneho piva Saku, no niektorí si vychutnávajú aj známu vanilkovú vodku, ktorú v Pobaltí nájdete. Za budovou radnice, kde sa rovina začne vlniť a stúpať k pahorku, leží obrovský park plný stromov. Kto chce zažiť študentské Tartu tak, ako má vyzerať, musí sa sem vybrať v čase, kedy začína zapadať slnko, deň sa začne ochladzovať a najlepšie v piatok. Vtedy si sem vyjdú skupinky študentov, vezmú von gitary, bubny a ovládnu priestor svojím umením. Mnohí sedia, spievajú, počúvajú hudbu alebo si čítajú, no atmosféra je taká príjemná, že sa človek spamätá až v momente, keď už sedí na tráve a stane sa jej súčasťou. Nábrežie rieky Emajögi tiež ovládli ľudia. Každoročne sa tu totiž koná festival rieky, ktorú domáci volajú „matka rieka“. Hoci od jej začiatku po koniec má len 100 kilometrov, domáci si ju držia v posvätnej úcte, pretože pave ona vdýchla ich mestu život. Nábrežie je posiate loďkami pristavenými k brehu, ale akonáhle padne tma, ocitnú sa priamo na rieke. Ľudia utíchnu a ozve sa výbuch. Oslava môže začať. Lode plávajú za sebou a z každej sa ozýva rachot delobuchov, ktoré o chvíľku rozžiaria oblohu ohňostrojom. Tartu žije do neskorej noci a pre návštevníkov si pripravilo privítanie ako sa patrí.

Symbol bozku

Estónske Tartu: Atény nad riekou Emajögi
Tomáš Kubuš
Neďaleko nábrežia, len pár metrov od mosta, ktorý spája oba brehy mesta, sa rozlieva hlavné námestie celého mesta. Jeho strednú časť vydláždili okruhliakmi, no po stranách sa človek prejde po dlaždiciach. Radničné námestie pôsobí útulne, pretože nie je obrovské ani monumentálne. O to sa tu človek cíti príjemnejšie. Naokolo vyložili podniky svoje letné terasy a sem-tam sa dokonca objaví živá hudba, ktorá podčiarkne atmosféru. Oplatí sa tu skočiť na obed a spraviť si exkurziu do estónskej kuchyne, pretože tá je známa svojim splynutím s nemeckou gastronómiou. Nemeckí obchodníci žili v Pobaltí dlhé stáročia a ich vplyv sa premietol práve do kuchyne. Na tanieri tak pristane kus grilovaného mäsa, varené zemiaky, kapusta, chren, zeleninová obloha a pikantná omáčka. Dominantou celého námestia je neoklasicistická budova radnice. Stojí tu už od konca 18.storočia a nemecký architekt sa pri nej vyhral natoľko, že ju doplnil aj o rôzne prvky baroka či módneho rokoka. Nad stavbou sa dvíha vežička, ktorá akoby radnici nepatrila, no dnes si domáci bez nej pohľad na svoje námestie už ani nevedia predstaviť. Hoci sa môže zdať, že radnica je symbolom mesta, v skutočnosti je ním fontána Bozkávajúcich sa študentov. Práve oni predstavujú študentský ráz celého mesta a svojím bozkom nádherne vykresľujú mladosť. Obe postavy sa skrývajú pod dáždnikom, ktorý ich chráni pred striekajúcou vodou. Stretávajú sa tu mladí a podobne ako nehybný párik aj oni sa chcú zvečniť pri bozku. Za posledné roky sa z toho stala tradícia a nie je problém stretnúť bozkávajúci sa pár na dosah fontány. Neďaleko stojí priamo na rohu námestia pekný Hotel Draakon patriaci k najkrajším v meste. Žiaden iný hotel totiž nemá tak geniálnu polohu ako práve Draakon.

Estónske Tartu: Atény nad riekou Emajögi
Tomáš Kubuš

Pahorok plný zaujímavostí

Estónske Tartu: Atény nad riekou Emajögi
Tomáš Kubuš
Za radnicou a priestranným parkom začína stúpanie na rozsiahly pahorok Toomemägi – katedrálny kopec. Medzi prvými zaujímavosťami, ktoré sa objavia medzi korunami stromov, je observatórium patriace k univerzitnému komplexu. Na jeho vrchole veje vo vetre estónska trikolóra a tabule hovoria o význame tejto stavby. Dlhé roky slúžila popredným vedcom k skúmaniu tajomstiev hviezdnej oblohy a vesmíru, no dnes pôsobí opustene. Niekoľko ľudí posedáva na lavičkách v parku na vrchole pahorku a sleduje kontúry Tartu. Jeho strechy sa rozbiehajú až k rieke Emajögi a keď ju preskočia, pokračujú ďalej na druhom brehu. Len občas zvýrazní horizont vysoká veža svätostánku, no inak sa miesto zlieva do jednej kopy. O pár krokov ďalej stojí budova, kde sa mladí lekári dostávali medicíne pod kožu. Budova pripomínajúca palác má prezývku „divadlo anatómie“, pretože jej pôdorys si zachovával poloblúkový tvar. Za roky schátrala, no konečne sa našli peniaze na jej obnovu a onedlho dostane novú tvár. Skupinka nemeckých dôchodcov stojí pod sochou miestneho učenca a počúva jeho príbeh. Mnoho tunajších vedcov bolo prepletených aj s Nemeckom, a preto sú im tieto príbehy blízke. Cesta pahorkom sa neustále prepletá pomedzi stromy, stúpa do kopca, no občas treba zliezť niekoľko schodov nadol. Začiatkom 19.storočia sem dokonca zasadili dva mosty, ktoré si po čase získali prezývku anjelský a diabolský. Nech to znie akokoľvek tajomne, vysvetlenie ich názvov je viac než prozaické. Anjelský most alebo teda Inglislid vznikol skomolením názvu Englische Brücke a Diabolský most je zase narážka na nemeckého architekta Teufela, ktorého meno z nemčiny sa preloží ako čert či diabol. Koniec pahorku sa nesie v znamení najvýznamnejšej stavby, ktorá na začiatku prepožičala celému priestoru meno. Katedrála sa dnes premenila na pôsobivé ruiny evokujúce opustené kláštory v Írsku či Škótsku. Dlhé stáročia mali na tomto mieste pohania svoj významný chrám, no po tom, ako sa sem začiatkom 13.storočia dostali kresťanskí rytieri, zmizol z mapy vtedajšieho mesta. Koncom 13.storočia zažíva katedrála svoje zrodenie a následnú slávu. Zasvätili ju sv.Petrovi a Pavlovi a dokonca sa stala sídlom biskupa z Dorpatu – ako znelo stredoveké meno dnešného Tartu. Kedysi sa dokonca považovala za najväčšiu sakrálnu stavbu východnej Európy, no do jej rozmachu zasiahla reformácia v 16.storočí, kedy sa väčšina ľudí prihlásila k protestantskej vetve kresťanstva. Katedrálu zničili ruky dobyvateľov, pohltil ju oheň, a preto dnes leží naplnená tichom. Jedna z jej častí síce slúži ako múzeum patriace univerzite, no najpôsobivejšie sú práve ruiny. Ráno tu niet takmer nikoho, len prvé slnečné lúče sa zaborili do obrých kamenných stĺpov držiacich klenby. Aj dnes tá monumentalita vyráža dych – najmä ak a človek zasníva a prestaví si katedrálu v plnej kráse.

Atény, Heidelberg, Tartu

Estónske Tartu: Atény nad riekou Emajögi
Tomáš Kubuš
Na mieste, kde si podáva ruku historický pahorok a staré mesto, stojí najvýznamnejšia budova celého Tartu. Hovoriť o Tartu a nespomenúť univerzitu sa jednoducho nedá, pretože celé mesto sa na ňu upína svojím pohľadom. Z Radničného námestia stačí prejsť na vedľajšiu ulicu a keď sa objaví kaviareň a stena s obrovskou freskou starého Dorpatu, človek vie, že je na správnej ceste. Priečelie univerzity je vkusne neoklasicistické s niekoľkými stĺpmi vtlačenými do fasády. Neďaleko by sme dokonca našli aj portréty významných rektorov a učiteľov, ktorí svojou prítomnosťou obohatili miestne prednášky. Už v roku 1632 sa švédsky kráľ Gustaf Adolf rozhodol, že v Tartu nechá vybudovať významnú univerzitu, akú by jej závidel celý okolitý svet. V tom čase hrali Švédi v Pobaltí prvé husle a až s príchodom Petra Veľkého o niekoľko desaťročí neskôr začali oblasť pomaličky opúšťať. Kráľovský dekrét rozhodol a skutočne sa miestna univerzita stala natoľko známa, že sa sem sťahovali učenci z celého okolia. Vďaka tomu si Tartu získalo prívlastky ako „Atény na Emajögi“ či „Heidelberg severu“. Dnes má univerzita asi 17 000 študentov, ktorí dokonale rozprúdia život v meste a vo vlastníckom liste inštitúcie by sme našli takmer 150 budov. Pred hlavným vstupom stojí odstavených niekoľko bicyklov, no v čase prednášky sa ich počet znásobí. Na konci ulice sa medzi domami vynára hranatá vysoká veža kostola sv. Jána. Jeho telo poskladané z červených či hnedých tehál nesie prvky gotiky, pretože najstaršie časti pochádzajú už zo 14.storočia, no v neskorších rokoch sa dočkal prestavby či rozšírenia o barokové kaplnky. Okolo neho sa minie len zopár postáv, no aj tie len prechádzajú, aby sa napojili na hlavnú ulicu. Tá je počas leta mimoriadne živá, plná ľudí a neustále sa tu niečo deje. Také je však celé Tartu, pretože sa tu na malom kúsku mieša história so súčasnosťou.

18. októbra 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš