Dunajská delta je parádnym kusom zeme a vody

Ľudia, ryby a žaby na konci rieky
Apa naturale, apa minerale (voda prírodná, voda minerálna), hovoria miestni žartom, keď v odľahlých oblastiach načierajú do vôd Dunaja, aby si navarili alebo aby sa napili. A majú pravdu, rieka naozaj po ceste splachuje minerálne látky a jej prirodzená samočistiaca schopnosť sa zachovala. Vladimír Kampf

Apa naturale, apa minerale (voda prírodná, voda minerálna), hovoria miestni žartom, keď v odľahlých oblastiach načierajú do vôd Dunaja, aby si navarili alebo aby sa napili. A majú pravdu, rieka naozaj po ceste splachuje minerálne látky a jej prirodzená samočistiaca schopnosť sa zachovala.

Dunajský kilometer nula. Odtiaľto sa začínajú počítať kilometre. Celý tok po Volge druhej najväčšej európskej rieky meria 2 857-kilometrov. Mestečko Sulina leží pri ústí prostredného z troch hlavných ramien dunajskej delty. Na prázdnych plážach vyrastajú bary a bufety. O kúsok ďalej aj prvé chatky a penzióny. Ešte pred nedávnom sa tu špacírovali len kravy medzi niekoľkými dovolenkármi. Občas preši okolo aj polodivé kone a v meste bol jeden jediný slušnejší bar Jean Bart a niekoľko bezmenných miest, kde nalievali.

Po štyroch rokoch, vtedy som tu bol naposledy, pribudli podniky na nábreží, ľudia i lodné spojenia. Vtedy sem mimo sezóny prichádzali len dva spoje za týždeň. Dnes ide klasická loď z mesta Tulcea každý druhý deň a k tomu pribudlo aj niekoľko liniek rýchloloďami denne. Inak, ako po vode sa sem nedá.

Najmladšia zem v Európe. V minulosti morská zátoka siahala po dnešné mesto Tulcea. Časom sa tu vytváral základ delty, ktorú ďalej formovali a vytvárali riečne naplaveniny. Pevnina sa posúva stále viac do mora a tento vývoj môže počas svojho života na vlastné oči pozorovať každý obyvateľ. Maják, ktorý postavili v roku 1802 v Suline rovno na mieste kde rameno vtekalo do mora, je dnes až dva kilometre od ústia.

Taký zvyk

Delta sa mení doslova zo dňa na deň. Hovorilo sa o nej, že je stokou Európy. V korytách ramien plávalo naozaj všeličo. Dnes ich tunajší obyvatelia čistia sami od seba. Zdalo by sa, že tu vzniká novodobý raj na zemi, ale…

Vladimír Kampf

Jedna neresť demácich ale zostala nepoškvrnená. Občas som mal dokonca dojem, že sa v nej výrazne zdokonalili. Po Suline sa trúsi kopa duší, ktoré nerobia nič iné, len skúšajú, koľko peňazí sa dá vydolovať z neboráka pocestného. Aj napriek tomu, že sme si dávali pozor, nám takmer pri každom kšefte ktosi liezol pod kožu, aby nám ponúkol jedinečnú cenu. Samozrejme oveľa vyššiu, ako je tá reálna.

Províziu dostávajú aj nadháňači. Sú otravní a všade. Žiadnym prekvapením nie je, keď si dohadzovač šepká s poskytovateľom služieb a potom turistu bez mihnutia oka ošklbú. Trebárs aj na cene lístka za pravidelnú dopravu rýchloloďami. Tento fenomén “vyčúrancov” je v turistických lokalitách dunajskej delty veľmi silný. Trúfam si povedať, že je tu rozvinutejší, ako trebárs v Indii. Človeka to odrádza a znervózňuje. Mimo hlavných ťahov turistov sú však ľudia srdeční peňaženky okoloidúcich ich príliš nezaujímajú.

Sme všade

Kolonizujeme deltu Dunaja. Počas dvoch dní v Suline sme stretli partiu našich vodákov na gumových člnoch a vzápätí aj podnikateľa z Trnavy a jeho priateľov a príbuzných. Spolu s nami tri životné štýly, tri rôzne spôsoby užitia si jedinečného prírodného fenoménu. My sme chodili po ľuďoch, hľadali a počúvali ich príbehy, vodákov nadchýnala príroda a podnikateľ so svojimi príbuznými a priateľmi si užíval jedinečnú rybačku… A miestne pivo spolu s chýrnym koňakom. Všetci kývali hlavami, že koniec Dunaja je parádny kus zeme a vody.

Na pohľad skvelé

Slečna v bare uprostred dediny Letea, v ktorej žijú najmä Ukrajinci, má na kávu špeciálny recept: Za lyžičku nesky najprv rozpustí v pol deci pomarančovej fanty, zamieša a potom zaleje tento nevábny koktail horúcou vodou. Nič odpornejšie som ešte neskúsil. Aj keď na pohľad tá špecialita s bohatou penou vyzerala veľmi dobre.

Vladimír Kampf

Prvá júnová nedeľa. Osemdesiatsedemročná Paroschiva Safcencu ráno vypila šálku kávy a poobede už príbuzní tušili, že prišla jej posledná chvíľa. Večer bolo po nej. Zbehli sa ženy z okolia, poumývali nebohú, obliekli a uložili ju na lavicu do izby. Potom začali čistiť ryby na pohrebnú hostinu. Miestny kňaz báťuška kamsi na dva týždne odplával. Zdĺhavý pravoslávny pohrebný obrad bude musieť prísť odbaviť niektorý z jeho kolegov.

Rodinu nebohej živia stáda kráv a ovci. Sú to miestni veľkochovatelia. Kravy chovajú iba na mäso. Mliečne plemená sú oveľa háklivejšie. Stačí, aby ich počas sezóny doštípal roj komárov a je po nich. Ťažko sa žije na tisíckach ostrovov delty Dunaja.

Políčka pustnú

Svistofka, dedinka Lipovancov, ktorých je po svete možno až päťsto tisíc. Modrooký blonďavý gazda nás pozýva k nemu do tieňa viniča. Pacoval ako lodník na Dunaji a neskôr za prácou prešiel kus sveta.

Vladimír Kampf

V bývalej Juhoslávii to už vyzeralo tak, že sa ožení a usadí, ale ťahalo ho to domov. Teraz žije v jednom dome spolu s otcom a stará sa o polia. Že by piesčitá pôda napájaná slanou vodou nejako výdatne rodila sa nedá povedať. Záhrada na obživu stačí, ale okrem toho treba aj peniaze. Predáva ryby priekupníkom, ktorí pre ne pravidelne prichádzajú zo Suliny.

Ponúkol nás rybími fašírkami a v octe nakladanými rybami. Bol rád, že sa má s kým porozprávať. Dediny v delte postupne starnú a vymierajú, políčka pustnú, člny sa rozpadávajú.

Zadosťučinenie pohostinnosti

“Člnostop” ešte funguje. Pred štyrmi rokmi nás ochotne z dedinky Partizani do Suliny odviezol kapitán Semion. Vypili sme pri kormidle vodku, pivo, zjedli nejaké ryby a už sme aj boli na dunajskom kilometri nula.

Vladimír Kampf

Teraz sme cestou zo Suliny do dendiky Mila 23 museli prestupovať v Crisane. Prišli sme ráno a loď nám šla až podvečer. Skúsili sme preto opäť stop a fungovalo to. Vasilij síce nemal cestu do Mile 23, ale bol nás ochotný odviesť za “kresťanskú”, ba až priateľskú cenu. Zvláštny dobrák v dave típkov, ktorým sa pri pohľade na nás pretáčali leie pred očami a ich ponuka bola veľmi prehnaná.

Vasilij naložil okrem nás aj pivo pre každého a do člna napchal akúsi zvláštnu lavicu, aby sa nám lepšie sedelo. Po pol hodine plavby povedal, že udržiavané staré rameno Dunaja je nudné a bude lepšie, ak pôjdeme bočnými ramenami a jazerami, kde je oveľa príjemnejšie. Ulahodil nám tým.

V Mile 23 nás odovzdal rodine miestnej učiteľky. Ubytovali nás opäť za priateľskú cenu, ponúkli rybami, ktoré sú tu pre miestnych dôležitejšie a všednejšie, ako chlieb. Po zážitkoch zo Suliny bola Mila 23 akýmsi zadosťučinením a dôkazom pohostinnosti obyvateľov tohto kúta sveta.

Žaby v menu

“Nie, nezjeme všetko, čo sa hýbe, ako Číňania,” dvíha ukazovák náš domáci rybár Nicu. “Žabie stehienka sú len príjemným spestrením jedálneho lístka. “To je úplne normálne. V dedine je niekoľko špecialistov na ich lov. Chytajú ich do podberákov. Je to veľmi jednoduchá práca. Väčšinu to, čo ulovia predávajú iba miestnym. Len málokedy sa tu objaví priekupník, ktorý má záujem aj o žabie stehienka.”

Vladimír Kampf

Žabie stehienka tu väčšinou pripravujú obalené vo vajíčku. Šup s nimi na olej a špecialita je o chvíľu hotová. Chutí, ako veľmi jemná kuraciny. Mäsa je na stehienkach poskromne a sú v nich malé kostičky. Po tom, ako sme sa tretí deň napchávali od rána do večera mäsom zo sumcov, šťúk a polievkou z kapra nám žabie stehienka naozaj dobre padli.

Stehienka na jedenie pochádzajú od skokanov. Okrem nich sa z húštin ozývajú nejedlé kuňky a rosničky predpovedajúce dážď a po dedinách poskakujú aj ropuchy. Tie tu tiež nejedia, nie len pre to, že majú za hlavou jedové žľazy. Pri troche skúseností a opatrnosti sa dá jesť každá žaba. Na rosničkách je však málo mäsa a ropuchy majú krátke nohy nevyzerajú vábne.

Okrem žiab si obyvatelia delty spestrujú jedálny lístok aj niektorými druhmi vtákov, napríklad liskami – vodnými sliepkami. “Pelikána som nikdy nejedol,” krúti hlavou Nicu. “Nemá dobré mäso. On len vyzerá mohutný a tučný. Pod vrstvou peria sa skrýva neduživé, ľahké telo.”

Toľko rybaciny… Napadlo mi, že tu by nemali ľudia poznať civilizačné choroby z nadbytku škodlivých tukov. “Infarkt je pre tučných,” mávol rukou Nicu a odpil si z piva.

Butilkinova šichta

Smrť skokanov nie je nič pre slabšie nátury. Na druhej strane to nie je ani nič výnimočné. Všetky živočíchy, ktoré konzumujeme musia nejako zomrieť. Žaby na dvore lovca žiab deväťdesiatročného Lipovanca Jerafeja Butilkina končia svoju pozemskú púť utlčené dreveným obuškom. Deduško z nich doslova vymláti dušičky.

Vladimír Kampf

Žaby sú hlúpe. Skáču za návnadou, ktorá ich provokuje a navádza rovno do pripraveného podberáka z dlhou sieťkou.

“Najlepšie berú, keď zrána, keď sú hladné. Nažraté skokany už návnada až tak nezaujíma. Okrem toho, keď som oblečený v tmavom, nachytám viac, ako keď ich plaším v niečom svetlom. Vtedy vyzerajú, že sa iba pozerajú, čo za čudo je to v ich revíri,” vysvetľuje lovec.

Najlepšie berú, hneď zrána, keď sú hladné. Nažraté skokany už návnada až tak nezaujíma. “Keď som oblečený v tmavom, nachytám viac, ako keď ich plaším v niečom svetlom. Vtedy vyzerajú, že sa iba pozerajú, čo za čudo je to v ich revíri,” dodáva.

Niekedy má pripravených aj dvadsať kilogramov stehienok. Záleží od zákazníkov. “Včera som predal z mrazničky posledné zásoby. Prišiel majiteľ hotela a kúpil všetko. Pred tým si nechal pripraviť až päťdesiat kilogramov. Za kilogram stehienok beriem tristo lei (70 €). V Tulcei ich kúpite za sedemsto (155 €) až deväťsto (210 €).”

V čase jeho najväčšej loveckej slávy lietala pre úlovky do terénu helikoptéra. Stehienka najprv uložili do ľadu a keď ich bol dostatok prileteli si po ne.

Za roky spracovávania žiab si lovec Butilkin vymyslel systém ich úpravy. “Jednoducho stehná odrežem nad panvou, odrežem prsty, narežem kožu, stiahnem ju a nožičky prepláchnem vo vode. Dva razy v čistej a potom raz v octovej. Umyté stehienka potom vysuším medzi utierkami.”

Mestečko, dedinky a usadlosti v dunajskej delte, prístupné len po vode, patrili ešte pred niekoľkými rokmi medzi najzabudnutejšie miesta Európy. Oplieskané staré lode do nich plávali len občas. Delta tiež strašila cholerou a mestečkom Tichilesti kúsok od ramien. V prvej polovici minulého storočia do nej zvážali malomocných z celej krajiny. Dnes je už všetko inak.

14. mája 2013

Najčítanejšie za 24 hod