Počuli ste už o K 2 ? Tento názov (kóta 2) nesie druhý najvyšší štít Zeme, ležiaci na hranici Pakistanu a Číny v pohorí Karákoram. Hora je známa nielen svojou krásou, neobvyklým majestátnym tvarom, ale najmä svojou náročnosťou. Medzi horolezcami má nesmierny rešpekt, lebo ju považujú za najťažšiu „osemtisícovku“. Napriek tomu (alebo práve preto) je snom mnohých z nich zdolať tento končiar, čo sa však máloktorým podarilo a mnohí pri výstupe na ňu prišli o život. Od roku 1954, kedy bol jej 8611 metrový vrchol pokorený prvý raz, naň vystúpilo len 187 horolezcov, a aj z tých 12 % pri zostupe zahynulo.
Práve k tejto hore by som prirovnal dnešný sviatok Zjavenia Pána. Je totiž akýmsi „druhým vrcholom“ vianočného obdobia. Zo súčasného liturgického pohľadu nižším ako Narodenie Pána, ktoré sme slávili 25. decembra. A pre väčšinu ľudí oveľa menej známym. Profesionáli – v tomto prípade liturgisti – však hovoria, že tento sviatok, je nielen starší, ako samotná oslava Kristovho narodenia, ale aj „silnejší“, náročnejší. Od svojho pôvodu v druhom storočí, v sebe totiž nesie pripomienku troch udalostí, ktoré spája jedna myšlienka:
1.Poklonu mudrcov (troch kráľov) malému Ježiškovi.
2.Krst Ježiša v Jordáne na začiatku jeho verejného účinkovania a božie svedectvo o „milovanom Synovi“, ktoré tam odznelo.
3.Ježišov prvý zázrak (podľa jánovho evanjelia) – premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej.
Všetky tri udalosti pritom ukazujú to isté – jeho božstvo. Skutočnosť, že Ježiš z Nazaretu je nielen človek, ale aj Boh – Syn, a jej „zjavenie“ ľuďom je základnou myšlienkou tohto sviatku.
Myslím však, že „zjavovanie“, odhaľovanie, ukazovanie a dokazovanie Ježišovho božstva bol oveľa dlhší proces. Časovo na prvom mieste doňho patria predpovede prorokov, ktoré v tomto smere sú tiež súčasťou božieho plánu „zjavenia“. V Ježišovom živote, ho sledujeme už pri samom začiatku – jeho počatí. Anjel Gabriel pri Zvestovaní Márii hovorí: „bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho“ (Lk 1, 32); a ďalej: „bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35). Tak to „zjavuje“ aj Máriina teta Alžbeta, keď víta svoju tehotnú neter slovami: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43). Potom, ako Boh oslovuje v súvislosti s Ježišovým počatím Jozefa, je zas citovaný prorok Izaiáš: „Hľa panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená Boh s nami“. (Mt 1, 23). Tesne po narodení nasleduje posolstvo anjelov pastierom, ktoré sme počúvali počas Vianoc, a poklona mudrcov o ktorej hovorí dnešný text (Mt 2, 1–12). To boli udalosti, kde Otec hovorí o Synovi a „predstavuje“ ho. Toto predstavenie „zhora“ sledujeme ešte pri spomínanom krste v Jordáne, keď „z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1,11) a pri premenení na hore, kde „z oblaku zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mt 17, 5).
Na druhej strane už v puberte sledujeme, ako si sám „človek Ježiš“ začína uvedomovať svoje božstvo, keď po „strate“ v chráme hovorí: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Po krste v Jordáne, je už toto uvedomenie zrejmé, lebo je „plný Ducha Svätého“ a odmieta pokušenie na dokazovanie toho, že je Boží Syn. (Lk 4, 1-4). V tomto vedomí už on sám – Bohočlovek – „zjavuje svoju slávu“ (Porov. Jn 2, 11), teda božskú moc. Jeho zázračné uzdravenia, vzkriesenia mŕtvych, rozkazy prírode atď. sú znameniami jeho božstva. Pričom vrcholom je jeho smrť na kríži a zmŕtvychvstanie: „Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15, 39); „O osem dní.. prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené… a povedal Tomášovi: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš mu odpovedal: Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ (Jn 20, 26-29).
Celý tento proces, ktorý som Vám dnes v krátkosti opísal namiesto ponúknutia evanjeliového textu, evokuje vo mne jednu otázku: Čo je ťažšie uveriť? Že Boh sa stal človekom – jedným z nás (čo je skôr náš problém), alebo že jeden z nás, ľudí nie je len človek, ale súčasne Boh (čo bol problém najmä pre Ježišových súčasníkov)?
Neviem, či existuje jednoznačná odpoveď, ale znovu si uvedomujem, že ani títo prísne monoteistickí ladení židia to nemali ľahšie, než my (najmä tí, ktorí sme vyrastali v kresťanskom prostredí). Toto uvažovanie ma sprevádza od Vianoc, kde som si pri jasličkovej slávnosti všimol, ako lacno romanticky odsudzujeme „neľudských Betlehemčanov“, ktorí do svojich príbytkov neprijali Božiu Matku v požehnanom stave. A pritom oni o „božej matke“ nič nevedeli. Ale je ľahké veriť dnes? Vo veci, ktoré nevidíme? Vo svete plnom pochybností a materiálneho konzumizmu? Rozhodne nie!
A toto uvažovanie o viere a o zjavení Božieho Syna dnes vo mne evokuje ďalší pocit – úctu, veľkú úctu:
– Ku všetkým tým, ktorí veria v Krista dnes a ktorí vidia za ľudským v Ježišovi i to božské.
– K tým, ktorí veria v Jeho pôsobenie v Jeho mystickom tele, ktorým je Cirkev, napriek všetkým problémom, pohoršeniam, či zlyhaniam jej predstaviteľov i rádových členov.
– K tým ktorí veria v Kristovu prítomnosť vo sviatostiach, najmä v Eucharistii.
– K tým, ktorí ho „vidia“ vo všetkých „najmenších“, v ľuďoch potrebujúcich pomoc.
– K Vám, ktorí ste až doteraz vydržali čítať, lebo sa vo svojej viere chcete povzbudiť.
Úctu, lebo výstup na horu viery je ako výstup na K 2. Ťažký, plný pádov, neúspechov, zlyhaní. Nie každý to dokáže. Ba mnohí ani nevykročia, boja sa. Myslia, že na to nemajú. Ale napriek tomu to láka, doslova provokuje. Teda aspoň mňa. A možno i Vás. Tak poďme…