Dorota Nvotová nosí v srdci Slovensko aj Himaláje

Dorota Nvotová
Herečka a humanistka Dorota Nvotová. SITA - Tomáš Benedikovič

Vykročenie do úplného neznáma… Dorota Nvotová vie, o čom hovorí. Našla si Himaláje a jedného dňa sa zbalila a odišla žiť do Nepálu. A hovorí, že keby žila v stredoveku, určite by viedla nejakú objaviteľskú výpravu.

Kde ste viac doma? Pod Himalájami alebo na slovenskej hrude?

Všade. Srdce si nosím so sebou a v ňom mám obe krajiny.

Zmenili vás Himaláje? Prečo práve toto miesto vám tak zarezonovalo v duši?

Nemyslím si, že ma zmenili. To skôr ja som sa zmenila a tak som si ich našla. Neviem prečo práve Nepál, asi najskôr kvôli ľuďom. Ale toto sú veci, ktoré viem iba cítiť. Nemám logické vysvetlenie. Keď cítim, že chcem niečo urobiť, tak to jednoducho urobím.

Píšu sa vám tam najlepšie knihy?

Mne sa všade píše ťažko. Je to zložitý pôrod, ku ktorému sa nútim, a radosť príde až keď je dieťa na svete. Ale kvôli nej sa oplatí vytrpieť pôrodné bolesti.

Varíte v Nepále slovenské jedlá, alebo ste sa už naučili všeličo z domácej kuchyne?

Varím aj nepálske, aj slovenské, aj talianske aj anglické jedlá. Ale najčastejšie nepálsky dalbhat, ryža, kari, šošovica. To je ich národné jedlo.

Spomínate si, kedy ste sa tam cítili naozaj sama? A čo ste vtedy prežívali?

Stále sa tam tak cítim. Ale stačí mi pozrieť sa z okna dole na ulicu a hneď je lepšie. Vidím totiž záplavu bordových rúch budhistických mníchov. Vidím opice, nebezpečnú spleť káblov, čajovne, modlitebné valčeky a tisíce modlitebných vlajočiek. Bývam na svätom mieste na Swayambhu, čo je najstaršia budhistická stúpa v údolí Káthmandu a je tam naozaj veľmi dobre.

SITA - Martin Havran

Keď ste tam, čo vám najviac chýba z domova, a naopak, keď ste doma, čo z Nepálu?

Z domu kofola, klobásky, bryndza, horalka, rodina a pár priateľov. Z Nepálu úplne všetko, okrem týchto pár vecí.

Keď prídete domov, na Slovensko, nechcete sa okamžite otočiť a vrátiť do Ázie?

To nie. Vždy sa sem teším, keďže som vždy preč približne osem mesiacov. Teším sa na svoj bytík, na moje miestečká, jazzové kaviarničky, na kamarátov, kapelu, koncerty. A kým sa mi to stihne presýtiť a začne liezť na nervy, už som zasa fuč.

V čom v podstatnom sú Nepálčania iní ako my? A čo dobré slovenské vám na nich chýba?

Sú úplne iní. Empatickejší, pohostinnejší, otvorenejší, ústretovejší, nápomocnejší. Žijú komunitným životom, navzájom si pomáhajú, stále sú spolu. My sme vo svete indivíduá. Každý sám za seba. Kráčame po uliciach so sklonenými hlavami, hlavne aby sa nám niekto neprihovoril. V nemocniciach si platíme jednotku izbu ako vrchol komfortu – v Nepále by to bolo za trest. Vadí mi na nich to, že sa delia na kasty a ponižujú jeden druhého. Neakceptujú fakt, že doba sa mení a že by bolo načase zabudnúť na aranžované manželstvá a medzikastové boje.

Turistov, ktorých sprevádzate, zaujíma viac váš život v Nepále alebo Himaláje?

Moji turisti nechodia do Nepálu preto, aby išli so mnou, ale preto, že som najlepšia a najlacnejšia cestovka, čo taký výlet v Československu robí. To, že ide o mňa, je len malá pridaná hodnota. Zaujímajú ich hlavne hory a miestny život. Nie môj. Našťastie.

Po tom, čo vyšla vaša kniha, sa cítite viac herečkou, speváčkou, spisovateľkou alebo cestovateľkou?

Ani predtým, ani potom som sa neškatuľkovala a nebudem to robiť. Ja som ja a to, čo práve robím, to som. Sú obdobia, kedy je jedna moja činnosť viac aktívna ako tie ostatné, ale neznamená to, že sa to dá takto zaškatuľkovať.

Kam inam by ste sa chceli pozrieť? Poprípade tam ešte prežiť kus života?

Môj sen je Afrika, konkrétne Etiópia. Ďalej Bali, Jemen, Sahara, Papua, Japonsko. So životom si však vystačím v Nepále a na Slovensku.

SITA - Michal Burza

Keby ste žili v stredoveku, pridali by ste sa k nejakej objaviteľskej výprave?

Nepridávala by som sa, ale by som ju zorganizovala a bola by som stále za kormidlom. Objaviteľské výpravy nevedeli presne kam idú. Bolo to o vykročení do úplného neznáma a nevedieť, či sa noha, ktorá už vykročila, prepadne do jamy alebo je tam ešte zem. Musel to byt úžasný pocit.

Slováci v porovnaní s Čechmi podstatne menej cestujú na poznávacích zájazdoch alebo len tak “na blind” za poznaním. Stále vyhráva plážový pobyt v Chorvátsku, Grécku či Turecku. Prečo to tak podľa vás je tak? Je to vec financií alebo jednoducho nepotrebujeme objavovať a riskovať a všetko chceme mať zabezpečené dopredu?

Sme pohodlnejší a radi si užívame. Vidím to aj na svojich zájazdoch. Kým Česi si stanovia jasný rozpočet, ktorý dodržiavajú, a rozumne šetria, niektorí samozrejme aj nerozumne šetria a celá dovolenka je o rátaní drobákov, Slováci minú všetko, čo majú, doprajú si, čo chcú, a ospravedlňujú to vetou “Šak som na dovolenke”. Česi to robia inak, preto si tie dovolenky môžu dovoliť potom aj dve.

Treba to zmeniť? Ako?

Netreba. Ja sama som taká istá. Radšej jedna poriadna dovolenka ako tri skrblické. Ale čo sa týka slovenského strachu, ten zmeniť treba. Slováci sa ešte stále boja vyletieť z klietky, netušiac, či im dlho nepoužívané krídelká budú fungovať. To sa dá zmeniť jedine tak, že to stále viac a viac ľudí bude robiť a stále viac a viac ľudí ich bude nasledovať. A myslím, že sa to už deje.

Ako ste dovolenkovali ako dieťa? Spomínate si na rezne s uhorkou v chleboch cestou do krajín bývalej Juhoslávie alebo vás to obišlo?

Neobišlo. Prvýkrát som bola v Juhoške v osemdesiatom deviatom, tesne pred revolúciou, a potom ešte asi päťkrát. Spomínam na to s láskou a nostalgiou. Aj keď vtedy som bola urazená puberťáčka, ktorej všetci liezli na nervy.

Dokedy ste cestovali s mamou, otcom a sestrou a ako vyzeral ten zlom?

Do šestnástich. Zlom nastal, keď som v osemnástich odišla z domu. A vzápätí sa naši rozišli.

Kam viedla vaša prvá samostatná cesta?

Na Srí Lanku.

Veľa rodičov v dnešnej dobe cestuje s deťmi najmä do hotelových rezortov k moru. Dá sa podľa Vás cestovať s malými deťmi tak trochu expedične?

Jasné že sa dá. Ale úplne rozumiem tomu, že niekto, kto maká ako kôň, má tri malé deti a čas desať dní, nepôjde na expedíciu. Ja by som urobila to isté.

SITA - Jozef Jakubčo

Akú cestu by ste chceli ukázať svojim deťom? Alebo ako si predstavujete dovolenku s deťmi?

Predvlani som zobrala k moru do Goa v Indii štyridsať svojich nepálskych deti. To bol vrchol týchto predstáv a podarilo sa to vďaka ľuďom zo Slovenska, ktorí nám na to poslali peniažky. Za dvetisíc eur sme zobrali štyridsať detí na tri týždne do Indie. Tri dni cestovali vlakom, ale nesťažovali sa. Nič krajšie ako ich tváre, keď zbadali prvýkrát more, si neviem predstaviť.

Ženy väčšinou tvrdia, že single cestovanie pre ne nie je. Že je to nebezpečné. Myslíte si to aj vy?

Nemyslím. Nič také som nikdy nezažila. Ale ja nie som bojazlivý typ, a aj keď by to bolo nebezpečné, neodradilo by ma to. Tí, čo sa boja, vyžarujú strach a priťahujú násilie. Tí, čo sa neboja, sa nejako premotajú.

Aké rady by ste dali ženám na cestu?

Nech sa neboja, zoberú batoh a idú. Ani neviete, koľko žien zo Západu to už bežne robí.

Máte nejaký zážitok, keď ste boli na hranici života a smrti?

Ach, a koľko. Nosorožec, týfus, nadmorská výška, zima, tropické choroby…

Čo by ste v zime na Slovensku robili najradšej?

Rada lyžujem, ale cez zimu som väčšinou v Nepále, a tam to nie je ako tu.

A čo tak chalupa v lese, krb, knihy?

Aj to. Mám chalupu a viem si predstaviť, že tam zostarnem.

Dajú sa objavovať Himaláje aj v zime? Teda aspoň život ľudí pod nimi?

Jasné. Treba byt opatrný a nemať veľké oči, len sa tak pokorne motkať pod výškou päťtisíc metrov nad morom.

SITA - Jozef Jakubčo

Viete si vôbec predstaviť objednať si zájazd cez cestovku a ísť na dva týždne do letoviska?

Niekoľkokrát som to spravila. V lete, keď som bola na Slovensku. Zoberiem si more kníh, ľahnem na pláž a čistím si harddisk. Naposledy svadobná cesta na Maldivách. Vrchol mojich cestovateľských pôžitkov. Ja dokážem aj sedieť na riti a vypnúť. Kedysi som to nevedela, ale našťastie som už dorástla. Mam rada more a jeho blízkosť.

Aké máte plány do budúcnosti? Neláka vás dom na samote, pestovanie byliniek na záhrade a písanie kníh?

Chcem zostať v Nepále, bývať kde bývam, robiť čo robím, ale robiť to ešte lepšie a zarábať trošku viac. Chcem viac pomáhať deťom a vidieť ich rásť. Ten dom, bylinky a kniha, tak to vidím až na dôchodok.

17. marca 2013

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Henrich Krejča