Ako uvádzajú zdroje, Belehrad bol počas svojej 2300 ročnej existencie 40-krát zničený. Len niekoľko budov prežilo druhú svetovú vojnu. V nedávnej minulosti bolo mesto dvakrát denne bombardované. Napriek tomu, že jeho história nie je priamo viditeľná, možno ju bez všetkého pátosu cítiť v každej uličke.
Keď cestujete do Belehradu vlakom, mesto Vám musí pripadať ako odmena za dlhé trápenie. Koľaje sú totiž veľmi opotrebované a vlak, ktorý je povestný svojim meškaním, miestami predbiehajú aj cyklisti. Odmenou za monotónnu cestu je však hneď po vystúpení z vlaku rušné preplnené mesto, skvelé jedlo, ktoré nájdete doslova na každom kroku a temperamentní ľudia s mnohými bôľmi.
Obyčajné múry, neobyčajné genius loci
V prípade Belehradu sa nedá veľmi hovoriť o architektúre, hoci badať odkaz viedenských architektov z čias Rakúsko – Uhorska. Mesto je rozdelené Dunajom, podobne ako Bratislava, na starý a nový Belehrad. V novom Belehrade, ktorý z druhého brehu pripomína Petržalku, sa môžu realizovať shopoholici (v Poluse Balkánu – Ušče) a party chtiví jedinci (v Splavovi – cez deň kaviarne, v noci diskotéky priamo na rieke Sáva).
V staršej časti mesta je lákadlom najväčší ortodoxný kostol na svete – chrám sv. Sava – ktorý však ani po vyše sto rokoch budovania nie je dokončený. V menších, no možno atraktívnejších chrámoch (odporúčam chrám sv. Marka v parku Tašmajdan) sa môžete pripliesť aj na srbskú svadbu, ľutovať svedkov, ktorí držia nad hlavami nastávajúcich mladomanželov počas celého spievaného obradu koruny a striehnuť na hudobníkov a la Goran Bregovič.
Jedným z dopravných uzlov a častým miestom stretnutí je Trg republike, pre domácich „Kod koňa“. Je to začiatok pešej zóny, kde nájdete národné divadlo, krásne bordové národné múzeum, a jazdeckú sochu jedného z Karadzordzevičovcov (bývalý panovnícky rod), pri ktorej si starší obyvatelia hoci aj každý večer radi zaprotestujú proti NATO.
Belehrad je považovaný za jedno z najzelenších miest Európy. Pred letnými 40-stupňovými horúčavami síce najviac ochráni klimatizácia, ktorej kvapkanie doslova na každom kroku patrí ku koloritu mesta, skúsiť však môžete aj Študentský park či pevnosť Kalemegdan. Tá je popri atmosfére mesta jedným z najvážnejších dôvodov pre návrat do tejto Casablancy Balkánu. Kalemegdan sa nachádza v samom srdci Belehradu, vyúsťuje doň hlavná tepna pešej zóny – ulica Knjez Mihajlova. Jedná sa o pevnosť obklopenú obrovským parkom a hradbami, s neuveriteľným výhľadom na sútok Dunaja a Sávy. Park je najmä v lete preplnený aj v noci – konajú sa tu koncerty, výstavy a pre jeho veľkosť sa v ňom stratia kurty, ihriská, zoologická záhrada, lunapark aj tanky. Aby som uviedla ďalšiu paralelu s Bratislavou, je to Devín čo do významu aj čo do výhľadu (no nie čo do veľkosti), až na to, že ho môžete navštíviť hneď ako vstanete od popoludňajšej kávičky.
Raj mäsožravcov a kávičkárov
Osobitnou kapitolou je jedlo. Okrem grilovaného mäsa a množstva zeleniny, ktorá chutí ako z babkinej záhrady, môžete na každom kroku nájsť pekárne, v ktorých nerozumiete tomu ako môžu zostať Srbi štíhli, a to všetko otvorené dlho do noci. Navyše ak po skúšobnom obede zistíte, že všetko chutí ako z babkinej rúry. Typickými sú pljeskavica, gibanica, burek (odporúčam bosniacky – nemajú ho všade) a ak nechcete počúvať prednášku o výrobe kajmaku, nikdy ho nenazývajte syrom. Na rozdiel od vyššie spomenutých dobrôt, nikdy nenaleťte domácim, že Plazma je ten vrchol, čo môžu Vaše chuťové poháriky dosiahnuť a zažiť. Je to keksík, ktorý predávajú vo všetkých možných podobách, drvia ho do kávy, shakeov aj palaciniek, keď sú dlho preč mimo Srbska, pociťujú abstinenčné príznaky. Bez nadsádzky. Už malým deťom ju drvia do mlieka, aby ich adaptovali. Opäť bez nadsádzky.
V Belehrade nájdete doslova na každom kroku kaviarne. Aj v tých najzašitejších uličkách. Káva je vynikajúca, výber obrovský, obsluha neporovnateľná s tou našou (len pozor na drvenú plazmu:) a vďaka pohodlnému sedeniu a pre cenovú dostupnosť (opäť neporovnateľné s kaviarňami u nás) je možné v nich hodiny vysedávať.
V prípade, že trávite v Belehrade dlhší čas, môžete si spraviť výlet na Ada ciganlija, jazero na Sáve, s možnosťou takmer akéhokoľvek športového vyžitia, do Titovho múzea s vystavenými darmi od zahraničných návštev či do Zemunu – jednej z najstarších častí mesta. Pešo to zvládnete aj do tzv. diplomatickej štvrte s krásnymi budovami konzulátov a pred očami turistov skrytých parkov. Skadarlija je súčasťou pešej zóny, je to bohémska štvrť, kde žili umelci a v súčasnosti sa tu môžete v peknom prostredí dobre najesť.
To, čím sa jednotlivé miesta od seba líšia, je však samozrejme tvorené ľuďmi. Srbi sú vysokí, krásni, dobre oblečení ľudia. Na to však zabudnete, hneď ako prehovoria a vtiahnu Vás do rozhovoru napr. o Kosove, o zrušení vízovej povinnosti, o Miloševičovi, o všetkom. Tým, že sú niektoré zmeny pre nich stále čerstvé, majú všetci prehľad, sú zapálení pre vec a tým veľmi zaujímaví pre rozhovor. V meste doteraz vidieť zbombardované budovy, ktoré si nechávajú ako memento.
Napriek tomu, že v 1,63 miliónovom meste nie je metro, že v lete od horúčavy a v zime od metrov snehu nevládzete ani kráčať, v Belehrade cítite, že ste z neuchopiteľných príčin na výnimočnom mieste.
Autor: Ivana Rišňovská