Arménske jazero Sevan: Modrá perla Kaukazu

Arménske jazero Sevan: Modrá perla Kaukazu
Tomáš Kubuš

Arménsko je vďaka svojej neprekonateľnej sakrálnej architektúre najznámejšou krajinou kaukazského trojlístku. Medzi najznámejšie a najpozoruhodnejšie miesta celej krajiny patrí Sevanské jazero. So svojou atmosférou, okolitými horami a kláštormi je skutočnou modrou perlou Kaukazu.

Jazero ukryté za horami

Príchod k obrovskému Sevanskému jazeru uloženému na severe Arménska je zaujímavý z každej strany, no ak si môžete vybrať, južná cesta patrí k najmalebnejším. Hornaté Arménsko je doslova posiate kopcami a štítmi a kto sa chce k jazeru dostať z južných miest ako Goris, Sisian či nebodaj z Náhorného Karabachu, ten musí na svojej ceste zdolať slávny priesmyk Selim Pass. [captionid=”attachment_1220″align=”alignright”width=”542″]TomášKubuš[/caption]S výškou 2410 metrov patrí k najvyšším priesmykom celého južného Kaukazu. Stavitelia tu po sebe zanechali zaujímavý starý karavanseraj, kde sa kedysi ukladali na spánok obchodníci a ich zvieratá, aby nabrali sily po výstupe a na ďalšie ráno mohli hory opustiť. Kúsok za priesmykom sa odrazu otvorí nádherná panoráma celej náhornej plošiny, na ktorej sa rozkladá najväčšie arménske jazero. Hoci sa to nezdá, no aj jeho brehy sú vo výške 1900 m.n.m a preto tu je aj počas horúceho letného dňa príjemne. Vyschnutá krajina rozbitá občasnými skaliskami sa rozbieha až k brehom jazera, ktoré mení svoju farbu podľa toho, či jeho hladinu pohladia slnečné lúče. Dnes o ňom hovoríme ako o modrej perle Kaukazu, no ľudia, ktorí sem prišli a usadili sa tu, ho pomenovali Sevan, teda Čierne jazero. Podľa legendy prišli z oblasti Vanského jazera, ktoré leží dnes na území východného Turecka a keď zbadali hladinu arménskeho jazera, tak veľmi im pripomínalo domovinu, že ho namiesto Van pomenovali Sevan.

More chačkarov plné legiend

[captionid=”attachment_1222″align=”alignright”width=”542″]TomášKubuš[/caption]Pozdĺž jazera stojí niekoľko menších mestečiek či dediniek, ale najväčším centrom oblasti je mesto Sevan, niekdajšia sovietska Elenovka. Pár desiatok kilometrov južne od mesta sa do modrých vôd jazera zahryzáva malý, no významný výbežok pevniny zvaný Noratus. Leží na ňom historický cintorín posiaty starobylými chačkarmi – arménskymi krížmi. Je ich tu toľko, že si miesto vyslúžilo prezývku “more chačkarov” a niektoré zdroje dokonca hovoria o čísle 900. Arménske kríže nielenže neodmysliteľne patria k miestnej chrámovej architektúre, ale stali sa aj jedným z nosných symbolov celého arménskeho národa. Miestni si ich držia v posvätnej úcte a každý jeden kláštor, či už v meste alebo stratený v arménskych horách, má v sebe niekoľko takýchto kameňov. Zopár chačkarov tu v Noratuse majú za sebou storočia života, iné sú novšie, modernejšie, no s rovnakou funkciou.

[captionid=”attachment_1224″align=”alignnone”width=”542″]TomášKubuš[/caption]

Sevanské jazero je na dosah ruky, no aj tak si každý premeriava vysoké kamenné bloky ozdobené arménskymi krížmi, popínavými rastlinami či geometrickými útvarmi. Starobylé náhrobky pomaličky ale isto nahlodáva zub času a niektoré z nich obrastajú miniatúrne machy. Noratus so svojim morom chačkarov je najkrajší podvečer pri západe slnka. Náhrobky sú otočené tak, aby zachytili posledné záblesky denného svetla a to ich rozžiari do krásy. Niekoľko domácich sa mlčky potuluje medzi náhrobkami. Zastavia sa, hľadia na reliéfy, výzdobu a spravia niekoľko krokov. Aj miestna babička, ktorá by kľudne mohla mať na svojich pleciach aj deväť krížikov, sa tu pomaly túla a snaží sa predať niekoľko pletených rukavíc, ozdôb či vlašských orechov a zarobiť si tak aspoň pár stoviek dramov. Krásny moment so západom slnka trvá však len niekoľko minút a pripomína pominuteľnosť času. Slnko sa stratí a chačkary odrazu pôsobia neuveriteľne chladne. Noratus, podobne ako väčšina arménskych miest, je aj miestom plným legiend. Jedna hovorí o vpáde obávaného dobyvateľa Timura Veľkého, ktorý tiahol hornatou krajinou Kaukazu, až prišiel sem – na dosah chačkarového poľa. Chačkarov tu malo byť tak veľa, že domáci na ne položili prilby, opreli o ne meče a keď z diaľky videl Timur obrovitánsku armádu, zavelil na ústup. Pod niektorými náhrobnými kameňmi sú stovky, ak nie tisíce črepov. Niektoré sú z džbánov, iné zo skla a všetky tu zanechali ľudia podľa starej tradície. Tá hovorí o staručkom mníchovi, ktorý sa nechal pochovať zaživa, pretože sa nebál smrti a odkázal ľuďom, že ak sa jej budú báť, stačí prísť sem s džbánom vody. Prísť k hrobu, poumývať sa, zmyť zo seba strach a keď džbán hodia o zem, strach zo smrti sa rozbije na tisíce črepov.

Pod cárskym orlom aj červenou hviezdou

[captionid=”attachment_1226″align=”alignright”width=”542″]TomášKubuš[/caption]Samotné mesto Sevan neleží priamo na brehu jazera, ale pár kilometrov západne od neho. Vyrástlo na rieke Hrazdan, ktorá preteká aj Jerevanom a kúsok za mestom splynie s vodou v jazere. Dnes je domovom pre 20-tisíc ľudí, ale cítiť z neho závan socializmu. Mnohé arménske mestá akoby sa pádom komunizmu ani nezmenili a hoci sem prišli výdobytky západného sveta, celkový pocit zostal rovnaký. Aj Sevan je takým miestom. Nemá za sebou históriu ako iné arménske mestá, pretože ho založili a postavili Rusi v roku 1842. Aj počas cárskeho Ruska a aj neskôr, počas socialistického Sovietskeho Zväzu, sa Sevanské jazero tešilo mimoriadnej obľube a počas leta sem prúdili zástupy ľudí. Sevan pretkáva niekoľko širokých ulíc ozdobených stromami a tie lemujú nevysoké panelové domy stavané akoby podľa jednej šablóny. Uniformita sovietskeho mesta tu priam kričí svojim nemým hlasom, ale nie všetky miesta sú na jedno kopyto. Farebná tržnica každého na chvíľku vytrhne z rutiny a odrazu sa človek ocitne na príjemnom mieste, kde sa miešajú a prelínajú chute a vône domácich syrov s bylinkami, med sa tu strieda s presladenými koláčikmi, na pultoch sa vyníma čerstvo upečený chlieb v tvare podlhovastých kosoštvorcov a za rohom sa na hákoch hojdajú neforemné kusy mäsa. Špeciálne oddelenie tu má zelenina s ovocím a medzi najchutnejšie kúsky, ktoré tu dostanete, sú podľa domácich obrovské červené dyne. Každý druhý si ju odtiaľto odnáša a už sa určite nevie dočkať, ako si ju doma s rodinou pri obrovskej večeri rozkrájajú. Mestami sa premávajú staré Lady, sem tam sa tu preženie staré BMW, ale najčastejšie človek vidí malé biele mikrobusy, ktoré miestni volajú maršrutky. Spájajú Sevan so svetom a kým jedni chodia na sever do Dilidžanu či Alaverdi, druhé majú namierené priamo do Jerevanu. Niekoľko chlapov so strniskom na tvári s pofidérnym výrazom sa snaží na ulici meniť doláre či eurá na arménske dramy, no inak sa tu nedeje takmer vôbec nič. Aj preto je najlepšie nasadnúť do mikrobusu či lacného taxíka a nechať sa odviesť k brehom jazera.

Grilovačka pri jazere

[captionid=”attachment_1229″align=”alignright”width=”542″]TomášKubuš[/caption]Počas letnej sezóny nábrežie Sevanského jazera žije. Najkrajšia a najobľúbenejšia časť pobrežia sa nachádza neďaleko polostrova, ktorý sa svojim úzkym pásikom tiahne niekoľko desiatok metrov do jazera. Kedysi bol ostrovom, ale po pokusoch stalinovského Ruska a experimentoch s jazerom sa jeho voda stratila natoľko, až mu hrozil dokonca zánik. Vtedy sa ostrov prepojil s pevninou a hoci sa za desaťročia záchrany podarilo nazad do jazera napumpovať dostatok vody, úzky pásik pevniny už nezmizol. Sevanské jazero sa však podarilo zachrániť. Aralské jazero na hranici Uzbekistanu a Kazachstanu pre podobné experimenty už žiaľ nie. Breh doslova praská vo švíkoch a dovolenkujúci Arméni, ale aj Rusi, Ukrajinci, Gruzínci či zopár západniarov, sú takmer všade. Niektorí bývajú v hoteloch, ktoré za roky vyrástli na brehu jazera, iní dali prednosť domikom, ktoré predstavujú malé bunky podobné kontajnerom aké prevážajú lode či kamióny. Tie sú jednoducho zariadené, posadené len pár metrov od vody a vytvárajú akoby kolónie či kempy. Voda v jazere nie je najteplejšia, ale počas leta skutočne osvieži. Tóny arménskej hudby ohlušujú priestor a človek má na chvíľku pocit, že sa ocitol pri mori. Veď nie nadarmo sem tam Arméni Sevan pomenujú ako “arménske more”. Dnes to tu žije ako kedysi počas sovietskej éry, keď patril Sevan široko ďaleko k hlavným miestam rekreácie. Na pláži ležia celé rodiny s deťmi, iní obedujú pod stromami, no nechýba tu ani niekoľko reštaurácii. Svoje grily vyložili pred dvere a priamo tu kuchári grilujú ryby. Medzi najvychýrenejšie miestne špeciality patrí grilovaný pstruh. Milovníkovi rýb sa pri vôni rýchlo podlomia kolená, a tak kuchár pridá ďalší kus ryby na rozpálený gril. Všetky miesta v reštaurácii obsadili nemeckí turisti, no vždy sa ešte niečo voľné nájde. Pstruha nakrájajú na veľké kusy a napichnú na ihlu tak, akoby robili chýrny arménsky šašlík. Krásne sa tak kusy mäsa opečú zo všetkých strán, jemne sa nakorenia a kúsok sevanského neba sa ocitne v ústach.

Kláštorné dedičstvo niekdajšieho ostrova

[captionid=”attachment_1232″align=”alignright”width=”239″]TomášKubuš[/caption]Počas leta praskajú sevanské pláže vo švíkoch, no kto si chce vychutnať atmosféru Sevanu sám pre seba, pre toho je ideálna jeseň. Tiché ráno preruší len šum stromov a niekoľko rybárov ťahajúcich do vody svoje malé drevené člny. Niekoľko hodín budú chytať ryby, aby mohli svoje úlovky predať do reštaurácii, alebo ich vysušia a predajú sami v jednom z desiatok prístreškov pozdĺž cesty. Hory, ktoré lemujú Sevanské jazero, sú jemne pocukrované snehom a hladina jazera sa rázom mení z modrej na čiernu. Sevanské jazero nemusí byť len o oddychu a relaxe, ale svoje si tu nájde aj milovník histórie, pretože polostrov, ktorý bol kedysi ostrovom, na sebe nesie významné kláštory. Z diaľky vyzerajú len ako malé čierne bodky so zašpicatenou strechou. Hore na polostrov vedie niekoľko desiatok kamenných schodov a až hore sa z trávy vynoria krásne kláštorné stavby. V dávnych dobách tu stáli tri kláštory, ale dnes by sme tu už našli len dva. Podľa starých kroník tu na ostrove až do 8.storočia nežili ľudia a prvý kláštor tu postavil kráľ Ašot I, zakladateľ významnej dynastie Bagratidov a jeho dcéra Mariam. Príbehy dokonca spomínajú udatných mníchov, ktorí sa chopili zbraní počas neľahkého obdobia arabských vpádov, aby tu ubránili svoj kláštor a vieru. Kríže tak nad Arménskom stoja hrdo dodnes. Kláštorný komplex Sevanvank sa líši od ostatných arménskych kláštorov tým, že miestne kláštory majú svoje telo prenikavo čierne. Na ich stavbu totiž použili čierny bazalt, ktorého je naokolo neúrekom. Čierne kláštory sú krásne a Surp Arakleots, väčší z dvojice, má pootvorené ťažké drevené dvere. Sú rezbárskym dielom a tak prešpikované detailmi, že tu nezostal bez výzdoby snáď ani centimeter. Vnútro osvetľujú lampy, aj tlmené svetlo sviečok a neviem čím to je, no v každom arménskom kláštore človek doslova cíti duchovno naokolo. Niekoľko ľudí stojí v rohu miestnosti pri veľkom kamennom chačkare. Je najslávnejším posvätným kameňom celého polostrova. “Všimnite si ázijské črty Krista na kríži,” hovorí im sprievodkyňa v ruskom jazyku. Skutočne ich má, pretože tak chceli prekabátiť Mongolov. Tí pustošili nejeden kraj a keď uvideli svoje “vlastné” tváre vtlačené do kameňa, nechali ich žiť. Akoby každé miesto v Arménsku v sebe ukrývalo príbeh. Aj preto sa dá prirovnať k rozprávkovej krajine.

27. decembra 2013

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš