Balkánske krajiny v posledných rokoch výrazne zabojovali o svoje miesto na mape cestovného ruchu. Výnimkou nie je ani atraktívne Albánsko, ktoré sa po dlhých desaťročiach komunistickej izolácie stáva čoraz prístupnejšie. Bohatý turistický potenciál v podobe historických miest, prírodných scenérií a letných dovoleniek pri mori sa tak kúsok po kúsku odkrýva.
Na prahu modernej Európy
Albánska metropola Tirana leží v údolí obklopenom horským masívom Dajti, ktorý vypĺňa centrálnu časť krajiny. Živé a farebné veľkomesto v posledných rokoch prekvitá v modernú európsku metropolu.
Príbeh Tirany sa však začal písať už pred mnohými storočiami, ktoré postupne zmenili tvár mesta až na dnešný obraz. Už v ranom stredoveku sa miestne údolie stalo domovom pre prichádzajúcich obyvateľov, avšak o meste v pravom zmysle slova môžeme hovoriť až v roku 1614. Práve vtedy osmanský generál Sulejman Paša Bargjini založil na tomto strategickom mieste, vzdialenom len 30 km od brehov Jadranského mora, obchodné mestečko, z ktorého postupne vyrástlo dôležité remeselnícke centrum s populárnym bazárom. Takmer tristoročnú nadvládu nad Tiranou ukončil až zlomový rok 1912, keď Albánci oslávili svoju vytúženú nezávislosť. Na čelo mladého štátu sa o osem rokov neskôr postavila práve Tirana, ktorá v role hlavného mesta vystriedala historicky slávnejšie mesto Durrës ležiace na pobreží Jadranského mora. Priateľské vzťahy s Talianskom, ktoré sa počas 2. svetovej vojny dokonca krajiny zmocnilo, sa v Tirane pozitívne odrazili na jej novom architektonickom pôvabe. Žiaľ, počas oslobodzovania v závere vojny sa Tirana ocitla pod nekompromisnou streleckou paľbou, ktorá v uliciach mesta zanechala hrozivú skazu. Nasledujúcich 45 povojnových rokov sa dejiny krajiny niesli v znamení kosáku a kladiva. Komunistický režim pod taktovkou socialistického vodcu Envera Hodžu uvrhol Albánsko do nemilosti západu i východu a stalo sa tak najizolovanejšou krajinou celej Európy. Hlavné mesto si Hodža počas svojej diktatúry pretvoril na svoj ideál ochutený mohutnou propagandou samého seba. Po páde komunizmu sa však Tirana opäť prebrala z dlhého spánku pod červenou hviezdou a do jej ulíc zavítal svieži inovatívny nádych inšpirovaný modernou Európou.
Pocta hrdinskému Skanderbegovi
Tak, ako v časoch antiky platilo staré známe „všetky cesty vedú do Ríma“, v Tirane všetky cesty vedú na Skanderbegove námestie, z ktorého vyvierajú široké bulváre križujúce rušnú albánsku metropolu. Už pri príchode na toto rozľahlé oválne námestie sa pred nami objavuje jeden zo symbolov mesta. Priamo uprostred námestia hrdo stojí majestátna jazdecká socha albánskeho národného hrdinu Skanderbega, ktorý sa preslávil významným vojenským triumfom nad dominantnými Turkami, v tom čase považovanými za neporaziteľných. Po obvode celého námestia nás obklopujú monumentálne architektonické pamätihodnosti, ktoré sa už stali neodmysliteľnou súčasťou srdca Tirany. Pri pohľade na priestrannú budovu národného historického múzea oči každého návštevníka zamieria k veľkolepej pestrofarebnej mozaike umiestnenej nad vstupom, na ktorej sú zobrazené rôznorodé postavy symbolizujúce všetky historické éry albánskych dejín – od čias Ilýrie až po súčasnosť. Interiér najväčšieho albánskeho múzea je doslova zaplavený archeologickými a historickými pokladmi, medzi ktorými nechýba ani replika mocného meču samotného Skanderbega. Popri cenných starobylých artefaktoch nájdeme v múzeu aj zaujímavú galériu pripomínajúcu temnú stránku komunistického režimu, ktorý zmaril obrovské množstvo osudov albánskeho ľudu. Priamo oproti múzeu stojí biela okázalá budova, ktorá pôsobí, akoby bola vystrihnutá z učebnice architektúry socialistického realizmu. V skutočnosti však ide o populárny palác kultúry, ktorý sa stal sídlom národného divadla, opery a baletu. Historický rozmer Skanderbegovho námestia dopĺňa priľahlá skromná mešita Et’hem Bey, ktorá patrí k najväčším ozdobám Tirany. Elegantná mešita tu stojí už od konca 18. storočia a radí sa tak medzi najstaršie zachované stavby celého mesta.
V kulisách hlavného mesta
Prechádzka širokými bulvármi pred nami dokonalo odkrýva rôzne zákutia Tirany. Vzhľad albánskej metropoly sa za posledných 25 rokov výrazne zmenil. Zatiaľ čo mnohé predmestia a štvrte naďalej pôsobia zastaraným komunistickým dojmom, centrum mesta pomaly ale isto žiari novotou v podobe moderných stavieb, reprezentatívnych obchodných ulíc, priestranných peších zón, malebných námestí či úhľadných mestských parkov. V uliciach hlavného mesta by sme len márne hľadali staré kostolíky či osmanské mešity. Drvivú väčšinu náboženských pamiatok zrovnal so zemou krutý komunistický režim presadzujúci ateizmus, a tak podobu týchto stavieb poznáme už len z archívnych záberov. Výnimkou bola spomínaná mešita Et’hem Bey, ktorú zo strachu pred vzburou miestnych moslimov komunisti omilostili pred zničujúcim osudom. Na ceste za najstarším kúskom tiranských dejín naše kroky mieria k mohutným šesťmetrovým kamenným múrom, ktoré sú už len strohým pozostatkom niekdajšej pevnosti cisára Justiniána z čias Byzantskej ríše. Úplne iným dojmom pôsobia moderné bulváre vyvierajúce zo Skanderbegovho námestia, ktorých vzhľad v sebe už na prvý pohľad ukrýva inšpiratívnu taliansku eleganciu. Okolo sa razom objavujú pompézne neoklasicistické budovy, v ktorých sídlia rôzne vládne inštitúcie, ministerstvá a ambasády. Vo vynovených štvrtiach nechýba ani pestrá škála populárnych barov, kaviarní či reštaurácií, v ktorých sa človek môže ponoriť do tajov albánskej kuchyne. Za národné jedlo je považovaný populárny pokrm tavë kosi pozostávajúci z pečeného jahňacieho mäsa s ryžou a jogurtovou omáčkou. Medzi najvyhľadávanejšie tiranské špeciality však patrí tradičné Fërgesë – teľacie kotlety s paprikou, rajčinou, cibuľou a vajíčkami s miestnym tvarohovým syrom gjizë.
Nostalgia socializmu
Od pádu komunizmu síce už uplynulo štvrť storočia, no jeho architektonické stopy zostávajú pri živote aj dnes v podobe niekoľkých nevšedných projektov, pod ktoré sa svojimi návrhmi podpísala samotná dcéra neslávne slávneho Envera Hodžu. Neodlúčiteľným symbolom tejto epochy sa tak stala architektonická ozruta zvaná Pyramída, ktorá pôvodne slúžila ako múzeum na počesť tohto dlhoročného albánskeho vodcu. Po páde komunizmu sa tu síce udomácnil populárny nočný klub, no v súčasnosti sa zanedbaná pyramídovitá budova pokrytá grafitmi stala vyhľadávaným útočiskom pre miestnych asociálov, narkomanov a bezdomovcov. Neďaleko od schátralej pyramídy na nás čaká ďalší zo skvostov architektonickej tvorby Hodžovej dcéry v podobe kongresového paláca, ktorý bol sídlom niekdajšej neotrasiteľnej komunistickej moci. Najdôstojnejšie a najpietnejšie miesto z čias socializmu nájdeme na vrchole kopca bdejúceho nad hlavným mestom. Na vrchole pokojného pahorku nás víta kolosálna 12-metrová socha matky Albánska, ktorá nad hlavu dvíha vavrínový veniec zdobený päťcípou hviezdou na počesť víťazstva partizánov vo vojne. Hrdá matka symbolicky stráži hroby deviatich stoviek padlých partizánskych hrdinov, ktorí položili svoj život za vlasť počas 2. svetovej vojny. Spoza martýrskeho zátišia sa pred nami otvára panoramatický pohľad na rozľahlé údolie, v ktorom sa zrodila hrdá albánska metropola.