Aigina: Malebnosť aj história na jednom gréckom ostrove

Aigina: Malebnosť aj história na jednom gréckom ostrove
Aigina - farby prístavu Tomáš Kubuš

Grécky ostrov Aigina ležiaci len tri desiatky kilometrov od prístavu v Pireu je malou oázou pokoja. Biele uličky, farebné kvety, vôňa mora, rýb a stopy veľkolepej gréckej civilizácie vás budú prenasledovať na každom kroku.

Plavba zaliata slnkom

Prvý príjemný zážitok z ostrova Aigina predstavuje samotnú plavbu. Saronské ostrovy, medzi ktoré Aigina patrí, neležia ďaleko od pevniny, a tak krátko na to, ako trajekt opustí aténsky prístav Pireus, sa na obzore začnú rysovať obrysy zeme vyrastajúcej zo zvlnenej vodnej hladiny. Kto si chce ostrov čo najdlhšie užiť, ten nech vyrazí s východom slnka. Prírodné divadlo sa mu nádherne odmení svojím predstavením. Ranné slnko zaplaví nebo zlatou farbou a pripomína legendárneho kráľa Midasa, ktorý svojím dotykom premenil všetko na zlato. Lúče tak sfarbia do zlatista nielen hladinu, ale aj oblohu a dokonca mám pocit, že aj ostrov sa zaleskol ako hľadaný poklad. Vysoký stĺp niekdajšieho Apolónovho chrámu stojí na výbežku Kolonna a keby mal namiesto hlavice svetlo, kľudne by mohol fungovať ako maják. Každá loď okolo neho prepláva pred tým, než zakotví v malom prístave v centre mestečka Aigina. Prívalová vlna z trajektu prebehne kamenným mólom a všetky drobnosti, ktoré na ňu prifúkol vietor, spadnú do mora. Mestečko sa tiahne do oboch smerov, vyčnievajú z neho biele domčeky, zvonice kostolov, nad mestom sa dvíhajú kopce. Každému sa tu musí na prvý pohľad zapáčiť.

Vôňa uličiek

Tomáš Kubuš

Prístav v Aigine sa odrazu nezdá taký malý ako po príchode. Trajekt opustil mólo, pobral sa naspäť do Atén a v zálive zostali desiatky farebných rybárskych člnov. Mnohé sa už vrátili z ranného lovu, a tak na ich palubách sedia muži a rozmotávajú siete. Ryby sú už dávno na miestnom trhu alebo v početných rybích reštauráciách naukladaných vedľa seba v prístave. Zopár lodiek slúži dokonca ako plávajúci trh a ovocie so zeleninou majú vyložené priamo na palube. Je ľahké stratiť sa v úzkych uličkách Aiginy. Je v nich príjemný tieň a atmosféru dokresľujú všadeprítomné kvety a ich sladká vôňa. So zatvorenými očami a vôňami naokolo pripomína Aigina maličký kus raja. Nevoňajú tu len oni, ale aj pistácie, oriešky, sušené bylinky a miestne sladkosti. Doobeda sa v uličkách sedí na káve a na obed sa podávajú špeciality gréckej kuchyne od chutného mäsa na špajdli s názvom souvlaki, cez chobotnice dusené na víne až po grilované ryby. Ulice vedú na malé námestia medzi ktorými vyčnieva to, kde sú dve delá namierené na vodu, nad nimi stoja bielo-modré grécke vlajky a medzi nimi našiel svoje miesto snehobiely pomník s medailónom, v ktorom je vyrytý profil Vasileusa Georgiosa. Podobné pomníky sú roztrúsené po celej krajine a často pripomínajú oslavy nezávislosti. Na opačnej strane mesta stojí ortodoxný chrám s červeno-tehlovou kupolou. Akoby z oka vypadol chrámu z pevninského Pirea. Sú takmer totožné. Vnútri je ticho, pretože tu stoja len dve duše hľadiace na ikonostás. Tenké sviečky v tichosti horia v rohu chrámu neďaleko ikony a každý kto sem zavíta sa jej pokloní alebo ju pred odchodom pobozká. Počas siesty sa Aigina vyprázdni. Život na pár hodín ustane, no podvečer znovu pulzuje na promenáde, kam prídu nielen domáci, ale aj turisti. Niektorí zostanú na noc, väčšina sa však vráti nazad do Atén.

Tam, kde sa tvorila história

Z Kolonny zostali dodnes len ruiny
Tomáš Kubuš

To, že Aigina nehrala v starovekej histórii druhé husle, dokazujú nádherné spomienky starovekej gréckej civilizácie. Pár stoviek metrov za mestečkom Aigina ležia trosky niekdajšieho mesta. Nad nimi sa dvíha onen stĺp z Apolónovho chrámu, ktorý zdraví svojim nemým, kamenným pohľadom prichádzajúcich návštevníkov. Tu na výbežku Kolonna sa písala história ostrova, ktorý bol svojho času veľkým rivalom Atén. Obe mali more a obe mali vlastnú flotilu o ktorej hovorili, že je najlepšou na svete. Pred vstupom do archeologického areálu stojí múzeum naplnené keramikou, vázami, mincami, ale aj bronzovými či terakotovými soškami. Až keď návštevník preletí históriou, ocitne sa medzi vykopávkami. Ľudia poznali toto miesto už v dobre bronzovej, kedy prekvitala civilizácia Minojcov na Kréte a neskôr Mykénčanov na Peloponéze. Výbežok obmýva z oboch strán Egejské more a v diaľke sa objavia malé bodky predstavujúce trajekty. Z niekdajšieho významného chrámu boha Apolóna stoja dnes už len základy múrov vyznačujúce, kde kedysi stál a samozrejme jeden zlomený dórsky stĺp. Aigina si užila svoje. Večná rivalita s Aténčanmi, ostrov obsadili Peržania, neskôr Atény, jej obyvatelia sa museli vysťahovať, po tom sa zase mohli vrátiť naspäť a neprešlo veľa času, kým sa Aiginy zmocnili Macedónčania a po nich Rimania. Toľko národov a kultúr tu zanechalo svoju pečať až z tejto mozaiky poskladali dnešný ostrov. Túlame sa opustenými ruinami a nikoho tu niet, okrem vetra pohrávajúceho sa s korunami voňavých borovíc.

Chrám bohyne Atény

Aigina - chrám Atény Afáje patrí k najkrajším gréckym chrámom
Tomáš Kubuš

Na opačnej strane ostrova sa neďaleko mestečka Agia Marina dvíha pahorok ozdobený jedným z najkrajších chrámov gréckeho staroveku. Cesta z Aiginy k chrámu vedie krásnou krajinou, jemne zvlnenou, obrastenou ihličnatými stromami a pahorkami zvažujúcimi sa až k moru. Autobusy si pamätajú určite nejedno desaťročie a drevené lavice, na ktorých sa dnu sedí pripomínajú tvrdé školské stoličky. Chrám Atény Afáje vidno už z diaľky. Hrdo stojí v krajine a odoláva náporu storočí. Patrí k najstarším dórskym chrámom celého Grécka a jeho stavitelia na ňom začali pracovať pred 2600 rokmi! Aigina, hoci leží neďaleko Atén, stále nie je v hľadáčiku turistických skupín, a preto je takáto skvelá pamiatka zase raz bez ľudí. Hore ku chrámu vedie niekoľko kamenných schodov a na ich konci sa objaví impozantný chrám. Naokolo rastú stromy ako pri Apolónovom chráme dolu v meste, ale tu aj tak všetky pohľady patria svätostánku bohyne Atény. Málokde dnes nájdeme tak pekne zachovalý staroveký chrám. Niekoľko stĺpov drží ťažký architráv, avšak trojuholníkový tympanon nad ním sa už rozpadol. Architekti do neho vsadili precízne zhotovené sochy, ktoré sa dnes nachádzajú najmä v mníchovskej Glyptotéke. Chrám, na ktorý sa pozeráme, nie je ten istý ako na začiatku postavili, pretože pôvodný vyhorel pár desiatok rokov po dokončení. Je to veľmi fotogenické miesto a vidno, že si starovekí Gréci dali záležať, kam jeho stavbu umiestnia. Za rohom dozrievajú opuncie a ak ich chce človek oberať či ochutnať, musí byť veľmi opatrný, aby sa mu jemné pichliačiky nezabodli do prstov. Ich sladká chuť však stojí za ten pokus. Nahliadneme aj dovnútra do chrámu medzi stĺporadie. V staroveku mal do týchto častí prístup len zasvätený kňaz, ale dnes už nič také neplatí. Strážnik múzea sedí vonku v tieni na stoličke a ticho hľadí na more a lode. Rukou ukáže, že je múzeum otvorené a potešil sa aspoň chvíľkovej spoločnosti. Múzeum zaplnili kópie sôch z chrámu a sú tak verne zhotovené až by jeden uveril, že ide o originály.

Aigina - cesta na ostrov s východom slnka
Tomáš Kubuš

Pokoj s chuťou pistácii

Krása prírody a architektúry
Tomáš Kubuš

Kým Aigina so svojim prístavom vie byť vďaka príchodzím trajektom rušným miestom, Agia Marina je jeho pravým opakom. Nie každý sa sem vyberie, ale ak sa už človek zatúlal k chrámu Atény Afáje, do mestečka to má lesnou cestičkou už len kilometer či dva. Hlavnú ulicu predstavujú veľké domy, vilky s výhľadom na more a krásnymi záhradami s vôňou dozrievajúcich fíg a oleandrov. Všade sú obchodíky, kaviarne, podniky, malé reštaurácie či predajne suvenírov, ale ľudí tu veľa nie je. Väčšina z nich leží teraz na čistej pláži a najrušnejšie tu je vždy večer. V jednej z bočných uličiek sa vynoril kostol ako vystrihnutý z plagátov o Grécku. Snehobiele steny na sebe nesú svetlomodrú kupolu kostola. Presne takto si človek predstavuje obrázok z gréckych ostrovov. Je zatvorený, no ani to neprekáža, aby sme si vychutnali pohľad na neho. S jeho bielou farbou kontrastujú stromy a všadeprítomné kvety. Tie majú Gréci v mimoriadnej obľube. Na ulici posedáva hŕstka mužov na pohári domáceho vína či retziny a ženy sedia pred domami oblečené v šatách a zástere. Čas tu nie je podstatný, delí sa na východ a západ slnka. Medzi najtradičnejšie výrobky celého ostrova patria pochúťky z pistácií a tak mnohé obchody ponúkajú turecký med prešpikovaný kúskami týchto chutných orechov. Chutné musia byť aj poháriky s medom kam ponorili pistácie alebo pistácie v karamele a cukre. Hotový útok na chuťové poháriky. So sladkou chuťou v ústach sa týmto krajom kráča akosi ľahšie. Už len stačí počkať na starý autobus, odviezť sa do Aiginy, prestúpiť na trajekt a opustiť tento malý pokojný kúsok gréckeho raja.

7. decembra 2012

Súvisiace témy:

Najčítanejšie za 24 hod

Autor: Tomáš Kubuš